London 52.

Je krátka viem... 

-> Christine <-

Okamih keď som sa naše pery ponorili do bozku a ja som skoro zamdlela netrval dlho. Prstami mi pretieral líca. Boli to slzy čo ma pálili na pokožke alebo jeho dotyk?

„ Nie Liam..ja ťa milujem ale my dvaja nemôžeme byť spolu.“ Odtiahol sa ďalej a stuhol. Čakal na moje vysvetlenie. „ Odpusť mi to, bola som opitá.. a nechcela som. Pomenuj ma najhoršie ako vieš alebo ma tu nechaj, len mu to prepáč ...nesmieš sa na neho hnevať.“ Pochopil čo chcem povedať až keď som skončila. Je koniec? Nepovedal nič, pomalým krokom prešiel k autu. Nechal otvorené dvere na mojej strane a posadil sa na miesto vodiča.

Chcela som tam ostať stáť ale poznám ho, prinútil by ma posadiť sa k nemu. Nastalo neprijemné ticho, dokonca ustal dážď a kvapôčky vody teraz lenivo stekali po sklách.  Slnko zapadalo, vytvorili oranžové zore a mne po lícach znova tiekli slzy. Liam sa sústredil na cestu, vypol rádio a starostlivo vyhadzoval smerovky. Automaticky som si stiahla kolená pod bradu a tvár som odvrátila smerom von. Ocitla som sa vo sne. Ľúbil ma a ja som ľúbila jeho. Žiadne chyby. 

-> Liam <-

Lomcovali mnou také pocity ako nikdy.  Ja som trčal doma v daždi a ona sa vyspala s Louisom.  Som taký idiot, ale vyzeralo to že ma ľúbi. V jej očiach som po dlhom čase strávenom s Danielle to čo mi ona nedala. Lásku, cit, pochopenie a vzplanutie. Každý jeden deň ma obdarovávala najkrásnejším úsmevom. Podviedla ma.  Je v tom ale Louis nevinne? Prečo mi to nepovedal?  Zaparkoval som. „ Sme doma..Christy?“  Po polhodine som sa odvážil prehovoriť a otočiť sa k nej. Mokré vlasy prilepené na čele a utrápený výraz ešte aj v spánku. Nemal som srdce zobudiť ju, z kufra som vybral deku a opatrne som ju cez Christine prehodil.  Pôjdem a mamou a ak sa dovtedy nezobudí, prenesiem ju do mojej izby.

„ Vyzeráš hrozne!“ Zahromžila Nicole ale objala ma. „ Viem, kde je mama?“  Zasmiala sa mojej otázke a ukázala do kuchyne. Veľká predsieň sa od mojej poslednej návštev nezmenila. Dokonca skriňa s bundami bola len privretá, tak som ju nechával ja. „ Liam.“ Mamin hlas, objatie a viac som nevydržal.  Slzy sa mi začali liať potokom po lícach. „ Preboha čo sa stalo! Hovor.“ Pozerala sa na mňa ako revem ako malé decko, pochopila že teraz nie je ten správny moment hovoriť o tom čo sa stalo. Neviem ako sa jej podarilo prejsť so mnou do obývačky, posadiť ma na gauč. Ruth mi priniesla suchú mikinu. Nosil som ju na ranný beh. Prstami som si šúchal spánky a na chrbte som cítil mamine dlane. „ Liam.. kde je Christine?“ Opakovane sa ma to pýtala už asi piaty krát, neodpovedal som. Keby nebol Louis môj priateľ zlomím mu nos a keby som ju tak nemiloval nechám ju stáť pri rieke. Nie, nenechal by som ju tam. Hlavná vec, že teraz si ju nechal v aute.  Striasol som sa, neznášam to, keď sa ozýva moje druhé ja. Vonku bola tma, to tak dlho tu plačem? Naozaj? „ Je v aute.“  Prehovoril som potichu a odkašľal som si. K dverám sa začala zberať Nicole, zastavil som ju. „ Počkaj, choď pripraviť moju izbu, Ruth prosím pomôžeš mi s jej kuframi, ale až potom keď ju vynesiem hore.“ Mama na mňa pozerala pohoršene, nevedela že Christine spí, teda v to dúfam. Ak som ju tam nechal sedieť, budem nahnevaný sám na seba.

Je normálne, že sa jej bojím dotkúť? Napriek svojmu strachu som ju pohladil po líci. Len vzdychla a pomrvila sa.  Nenávidel som ju za to čo spravil. Chcel som ju pretože len s ňou mal môj život zmysel. Nechápal som sám seba pretože som tomu nezabránil.  Zmätene otvorila oči až keď som ňou jemne zatriasol. „ Čo sa stalo? Kde som?“  Spomenula si a sklonila hlavu. Nesmie byť smutná! Payne sprav niečo! Miluješ ju!  „ Poď si ľahnúť do izby, budeš unavená.“ Viac som nepovedal. Mlčky som jej ruky obtočil okolo pása a tmavým schodiskom som ju zaviedol hore. Moja izba stále voňala tak svojsky, nič sa nezmenilo. Tenisky položené na okne, pár trofejí za šprintérsky beh a moja tmavofialová deka.  Christine sa posadila na posteľ. Znova je apatická? Nie, preboha len to nie. „ Liam..môžem ti..“ Mama otvorila dvere, pristúpil som k nej a opatrne som ju vytlačil von. „ Mami, nie až ráno..je veľmi unavená.“ Nechcel som aby ju takto videla, nie v tomto stave.  Bez akéhokoľvek rozmýšľania som Christine vyzliekol mikinu, tričko a aj nohavice. Obliekol som jej moje tričko a voľné tepláky a zatačil som ju do postele. Neprotestovala, ľahla si a objala môj vankúš.

„ Mami vážne mám jesť teraz o desiatej?“ Nebol som hladný, ale naliehala. „ Jedz pozri sa ako vyzeráš. Zajtra sa budem musieť porozprávať s tou tvojou frajerkou vôbec nevarí. Mala by ťa trošku vykŕmiť!“ Prehltol som sústo a na vidličku som nabral ďalšiu ryžu s mliekom. Liam povedz jej to, teraz alebo nikdy! „Mami vieš, niesom si tak celkom istí či sa s Christine porozprávaš. Ona je totiž..ehm..chorá.“ Teraz sa opýta ako, ja jej to vysvetlím a mama ma pošle aj s frajerkou na psychiatriu. „ Je chorá? A čo jej je?“  Nerozpráva, nekomunikuje, vlastne ona nežije ona len prežíva. „ No, stalo sa pár vecí..ktoré nám zmenili život a vzala to trošku zle. Mami ale ja ju milujem, neopustím ju preto že jeden z nás spravil chybu.“  Chápavo prikývla a zývla. „ Choď si ľahnúť, ocko ťa určite čaká.“ Snažil som a vyhnúť akýmkoľvek ďalším otázkam. Vtisla mi bozk na čelo a odišla.  Vrátil som sa do izby k Christine vziať si pyžamo, nebudem s ňou spať na jednej posteli, nemôžem.  Predpokladal som že, bude spať, ale mýlil som sa. V polotme som videl ako ma skúmajú jej veľké čokoládové oči. Dýchala pravidelne, chuť ľahnúť si k nej a zaspať v objatí som potlačil  vo dverách a s dekou a sivými teplákami som sa vybral na gauč.  

-> Christine <-

Nemohla som spať, stále som na sebe cítila jeho prsty. Ako ma vyzliekal, rozopol gombíček na rfliach a len na krátky okamih sa mi pritom pozrel do očí. Ak by sa na tú svadbu vrátil, neopila by som sa, nevyspala by som sa s Louisom a teraz by som čakala dieťa od najdokonalejšieho muža na svete. Stopercetnú istotu mi dodávala všetká jeho energia a pohľad na Liama hrajúceho sa s Eloise. Sadli si, obajala rovnako pokojný. Dokázal jej hŕkať hŕkalku aj dve hodiny a ona sa len dívala a čakala a keď prestal jemne sa dotkla malou rúčkou jeho krku. Princezná, Louis má dokonalé dievčatko. Aj my sme mohli ma také. Tričko do ktorého som si skrývala tvár už bolo celé premočené a navyše mi bolo pod prikrívkou horúco. Suché hrdlo ma prinútilo vystrčiť hlavu, som smädná. Keď sa dvere na jeho izbe otvorili, začala som dýchať pravidelne ale nezatvorila som oči. Nemôže v takejto tme vidieť, že nespím.  Vzal si deku, niečo zo skrine a chcel odísť. Krátky okamih zastavil vo dverách, ale potom aj tak odišiel. Počula som jeho kroky, smerujúc na dolné poschodie.