Amy, who lives next to you? 11.

Dúfam, že sa táto časť bude páčiť. Neviem, ako budem stíhať písať ďalšie časti, kedže sa zdá, že štyri tréningy za týždeň sú pre mňa málo, budem mávať šesť. Ale ak náhodou udržím notebook v ruke a budem schopná stláčať tlačítka na klávesnici, budem písať, sľubujem.

Keď sme zastali, vystúpil, obišiel auto a otvoril mi dvere. „Vystupovať!“ uškrnul sa. „A musím?“ „Ak nechceš, aby som ťa odniesol, tak áno!“ „Aj tak by si ma neuniesol,“ zašomrala som a rýchlo vystúpila, aby ho to ani nenapadlo skúšať. Vošli sme do nákupného strediska a Zayn ma viedol kamsi pomedzi davy ľudí. Vtiahol ma do jedného obchodu, kde bolo obrovské množstvo šiat. Len som stála ako idiot a pozerala sa dookola. Zayn sa pri pohľade na mňa zasmial a potiahol ma k prvému stojanu so šatami. Ukázal na stojan a naznačil mi, nech si vyberiem. Ja som tam však len stála a ani som sa nepohla. Pokrútil nado mnou hlavou a sám sa začal hrabať v šatách.  Po chvíli vybral jedny ružové na ramienka, podal mi ich a prešiel k ďalšiemu stojanu. Neveriacky som pozerala na šaty, čo som mala v rukách. Do tohto ma chce navliecť?!

Po pol hodine som bola zavalená množstvom šiat a už ma ťahal ku kabínkam. „Budeme tu ešte týždeň, kým toto všetko poskúšam,“ zafňukala som. „Nefrfli a začni!“ znela jeho milá odpoveď. A tak som zaliezla do kabínky a začala si navliekať prvé šaty. Rozmýšlala som či sa mám pozrieť do zrkadla. Mala som strach, čo tam uvidím, ale radšej som sa pozrela nech viem, akú reakciu mám očakávať. Hlboký nádych a otočila som sa k zrkadlu. Šaty boli krásne, mali len jeden nedostatok – mňa. Nebola som prehnane sebakritická, tie šaty mi neboli dobré. Smiešne na mne viseli, očividne boli určené babám s o dosť väčšími prsiami. Vyšla som von a ukázala sa Zaynovi. „Vyzeráš pekne,“ usmial sa. Pozrela som naňho prísne a zdvihla jedno obočie. „No dobre, tak toto asi nebudú tie pravé, ale nevadí. Skús ďalšie.“ A tak som sa vrátila do kabínky a začala sa hrabať v hromade šiat. Ktoré ďalšie? Vylovila som jedny farby bielej kávy, na ktoré mi padol zrak. S malou dušičkou som sa pozrela do zrkadla. Neboli zlé. Ak tu nič lepšie nenájdem, zostanem pri nich. Vyšla som von a pri Zaynovi som videla sedieť Louisa. Louisa?! Čo tu ten robí? Spanikárila som a vbehla späť do kabínky. Zavrela som dvere a zhlboka sa nadýchla. Niekto zaklopal na dvere. „Amy?“ ozval sa Zaynov nechápavý hlas, „Amy, čo sa deje?“ Ešte sa pýta! „Nestačí, že ma tu takto vidíš ty, musí sa na mne baviť aj on?“ „Ja som nevedel, že tu bude. Prišiel na nákupy s Eleanor.“ S vedľajšej kabínky niekto zaklopal na tú moju. „Teší ma!“ ozval sa veselý dievčenský hlas. „Aj mňa,“ zašomrala som. Rozhodla som sa, že oblečiem svoje veci a vypadnem odtiaľto. Natiahla som ruku dozadu a chytila zips. Potiahla som ho dolu, no nepohol sa ani o milimeter. Skúšala som ich rozopnúť znova a znova, ale nešlo to. Toto sa môže stať iba mne! Keď som si bola istá, že tie šaty sama zo seba nedostanem, pootvorila som dvere. Louis sa akurát bavil s nejakým dievčaťom, zrejme Eleanor. Aj ja chcem tak vyzerať! Pomyslela som si závistlivo.

 „Zayn!“ zakričala som tak nahlas, aby to počul iba on. Prišiel bližšie a uškrnul sa. „No tak sa ukáž!“ Otvorila som dvere a Zayn si ma prezrel. „Pekné!“ zhodnotil. „O to nejde,“ prevrátila som oči, „zasekol sa mi zips.“ Rozrehotal sa a Louis s Eleanor sa od seba odlepili. Pozreli smerom k nám a prišli bližšie. „Ty teda nie si zrovna taktný. Ak sa ti šaty nepáčia, stačí povedať!“ napomenul ho Louis so smiechom. „Ukáž sa!“ vyzvalo ma to dievča, nie, Eleanor, už si to zapamätaj! Poodchílila som dvere. Viem, že v tých šatách vyzerám hrozne, ale čo iné som mala robiť? Zavrieť sa do kabínky a čakať, kým odídu? Eleanor pokrútila hlavou. „Táto farba ti nepristane. Skús toto!“ Natiahla sa do vedľajšej kabínky a vytiahla odtiaľ tmavomodré šaty. „To bude problém,“ vzdychla som. Eleanor na mňa nechápavo pozrela a som zahanbene sklopila pohľad. „Zasekol sa mi zips,“ zamrmlala som. Louis sa rozrehotal a Zayn sa k nemu pridal. Eleanor ich obidvoch odtlačila o niekoľko krokov dozadu. „Vy ste ale hnusní!“ povedala im. Louis sa zachechtal a pozrel na mňa so zdvihnutým obočím. „Neviem, kto je tu hnusný!“ Eleanor prevrátila oči a vošla za mnou do kabínky. Nedalo sa tam ani pohnúť, no ona sa pozrela na kôpku šiat na stoličke. „To čo za šaty si si vybrala?“ spýtala sa a v rukách držala jedny ružové. „To vyberal Zayn“ „A tieto?“ ukázala na kus zelenej handry vedľa. „Tiež jeho výber!“ vykašlala sa na ne a začala ma zachraňovať z tých, čo som mala na sebe.

Po chvíľke bojovania so zipsom som cítila, ako šaty padli na zem. „Vďaka Bohu!“ zamrmlala som. Nechápavo na mňa pozrela, tak som to zopakovala po Anglicky. Poďakovala som jej a natiahla sa za riflami. „Čo robíš?“ spýtala sa so zdvihnutým obočím. „Oblečiem si svoje veci a padám odtiaľto,“ objasnila som svoje plány. „A čo šaty?“ „Tak na tie nemám ani chuť, ani náladu. A okrem toho, nemyslím, že by sa tu našli šaty, ktoré by sa mi hodili.“ Povzbudzujúco sa na mňa usmiala. „Doteraz ti šaty vyberal Zayn. A povedzme si narovinu, vyberal katastrofálne.“ „Ja som to počul!“ ozval sa urazený Zayn spoza dverí. „Zayn, ty si dnes už urobil dosť blbostí, ale hádať sa so mnou by bola tá najväčšia!“ zakričala mu a venovala sa ďalej mne. „Ja sa o teba postarám, som tu, ako sa zdá, jediný človek, ktorý sa vyzná v šatách.“ Usmiala sa na mňa a ja som hneď mala lepší pocit. „Rob si so mnou, čo chceš,“ rezignovane som mykla plecami. Podala mi tmavomodré šaty. Boli veľmi pekné, ale ja si mám dať také krátke šaty a dokonca bez ramienok? „To myslíš vážne?“ „Smrteľne!“ uistila ma. 

Povzdychla som a začala sa obliekať. Eleanor bola stále pri mne a ja som mala problém obliecť sa v tom obmedzenom priestore. Keď som si ich prevliekla cez hlavu, zapla mi gombičky na chrbte, napravila sukňu... proste všetko, čo bolo treba. Potom na mňa pozrela a usmiala sa. „No vidíš!“ skôr, než mi objasnila, čo mám vidieť, otvorila dvere a zavolala Louisa so Zaynom. Bála som sa ich reakcie. Obaja na mňa pozerali a nič nevraveli. Čím dlhšie bolo ticho, tým horší pocit som mala. Po desiatich sekundách to bolo neznesiteľné a ja som sa pokúsila dostať popri Eleanor späť do kabínky. Zayn ma chytil za ruku a usmial sa na Eleanor. „Vďaka!“  povedal jej a potiahol ma ďalej. „Ten zvodný úsmev si nechaj!“ zamračil sa Louis, „a mimochodom, skutočný zvodný úsmev vyzerá takto!“ zaškeril sa. Zayn tiež nahodil “sexy“ úsmev. Vyzeral hrozne smiešne. „No, kto má krajší zvodný úsmev?“ spýtal sa. „Sorry Zayn,“ usmiala sa Eleanor a pobozkala Louisa. „Nemohla som odolať,“ ospravedlnila sa mu pošepky, „ten tvoj zvodný úsmev, veď vieš...“ Uškrnula som  sa na Zayna. „Podľa mňa máš krajší zvodný úsmev ty.“ „Vďaka!“ usmial sa a objal ma, „vyzeráš nádherne,“ povedal a znova si ma prezrel. „Nemusíš to hovoriť. Viem, aká je realita a už som sa s ňou zmierila.“ Pokrútil hlavou a prevrátil oči. „Ty si nepolepšiteľná! Teraz sa prezleč a padáme odtiaľto. A tie šaty berieme, to je ti, dúfam, jasné.“ Vbehla som do kabínky a prvýkrát pozrela na seba do zrkadla. Tie šaty boli krásne, dokonca aj na mne. Eleanor je úžasná. Rýchlo som ich zo seba zhodila a obliekla si rifle s tričkom. To boli pre mňa normálne šaty, v tých som sa cítila dobre.

Vyšla som z kabínky so šatami prehodenými cez ruku. „Ďakujem za pomoc!“ obrátila som sa na Eleanor. „Nie je zač,“ odvetila mi a šla k pokladni, zavalená šatami, Louis šiel za ňou a niesol toho ešte viac. „Vy chcete vykúpiť celý obchod?“ spýtala som sa pobavene a tiež som šla so šatami k pokladni. Predavačka ich hneď zabalila. S Eleanor a Louisom to bolo komplikovanejšie. Trvalo dobrých pätnásť minút, kým všetko nablokovala a zabalila. Konečne boli všetky Eleanorine šaty zabalené, spolu asi v dvadsiatich taškách. Zobrala som jej ich zopár, rovnako ako Zayn a Louis, ktorí sa pretekali, kto vezme viac tašiek. Kto vyhral sme sa nedozvedeli, lebo nikomu sa to nechcelo počítať.

Pred centrom nás čakalo veľké čierne auto, to, čo nás doviezlo so Zaynom sem. Do kufra sme dali všetky tašky a sadli si dnu. Auto bolo pre osem ľudí, čiže sme sa v pohode zmestili. Louis povedal šoférovi adresu a potom sa venoval už len Eleanor. Celú cestu sa bozkávali a obchytkávali. Keby sme tam neboli my so Zaynom, určite by nezostalo len pri tom. Pozerala som z okna a snažila som sa ich ignorovať, no nešlo to. Samé cmuk-cmuk a mlask-mlask a vyznania lásky. Moja trpezlivosť má svoje hranice a povedzme si úprimne, ja som ich často prekračovala a teraz som nemala od toho ďaleko.  Nakoniec som ich poprosila, aby zastavili a radšej som šla domov pešo.

Pomaly som prechádzala mestom a rozmýšlala. Naozaj niekto uverí, že spolu chodíme? A čo tam ja budem na tej párty s nimi robiť? Potom som si uvedomila, že nemám tie šaty. Možno sa stratia a ja nebudem musieť nikam ísť. Som ja ale potvora! Veď som to sľúbila Zaynovi! Nenechám ho v štichu, veď je to môj kamarát a aj on mi pomohol, keď som to potrebovala. Jediná vec, ktorá mi dokázala pozdvihnúť ako-tak náladu bola, že tam zrejme bude aj Niall a ja  ho zas uvidím. Hlupaňa, nenamýšlaj si! Veď on tam ide s tou Samanthou! A tak som v totálne blbej nálade dorazila domov...