Amy, who lives next to you? 8.

Ďakujem za krásne komentáriky, som rada, že sa predchádzajúca časť páčila. Hádam sa bude aj táto.

Volal mi Niall. „Už sme tu, čakáme pred školou“ „Sme? Kto je s tebou?“ „To teraz nerieš, pohni tým svojím pekným zadkom, nechce sa mi tu už čakať!“ a zložil. Vyšla som von a hneď som ho zbadala. Vedľa neho stál nejaký (hrozne pekný) chalan, ktorého som nepoznala.  „Nekomentuj môj zadok a radšej pohni tým svojím!“ zasmiali sa a vošli za mnou. „Mimochodom, som Amy.“ Otočila som sa k tomu neznámemu chalanovi. „Viem, Niall mi o tebe hovoril“ uškrnul sa. Škaredo som zazrela na Nialla. Mala to vyzerať nahnevane, ale on sa začal rehotať. Prevrátila som oči a pozrela na toho druhého. Ten iba čumel na moje tričko. Stále bolo mokré a presvitala mi spod neho ružová podprsenka s kvietkami. Prekrížila som si ruky na prsiach a odkašľala si. Zdvihol pohľad, pozrel mi do tváre a začervenal sa. „Čo si pre Boha robila?“ spýtal sa a zdvihol jedno obočie. (Mimochodom, vyzeral tak neuveriteľne sexy.) „Ja nič, to moja spolužiačka Jennifer. Kôli tomu som tu doteraz.“ „Kôli tomu, že ťa obliala?“ neveriacky a podozrievavo na mňa pozrel. Sklopila som pohľad a zahanbene som pozerala do zeme. „No, vlastne skôr kôli tomu, čo som jej ja za to urobila“ „A čo také si jej urobila?“ spýtal sa s neskrývanou zvedavosťou. „To nemusíš vedieť!“ zamrmlala som, červená ako rajčina.

Otvorila som dvere do riaditeľkynej kancelárie, kde bola len Jennifer. Vypúlila oči zamrmlala niečo, čo znelo ako: Oh my carrot. Nechápavo som na ňu pozrela a chalani sa “nenápadne“ zachichotali. Jennifer očervenela. Nebola zviknutá na to, že sa na nej smejú. Zvačša sa ona smeje na ostatných. Potom ten druhý prevrátil oči a zamrmlal: „Nevravela si, že tu nikto nebude?“ „To je Jennifer. Kôli nej som tu.“ Povedala som mu znechutene.

Chcela som ešte niečo dodať, ale vtom došla riaditeľka a spýtala sa: „Kto je to?“ Postavila som sa k Niallovi a predstavila ho. „Toto je Niall, môj sused, ktorý počul našu hádku. A toto je niekto, kto prišiel s ním.“ Ukázala som na toho druhého chalana, ktorý sa dovtedy tváril strašne  vážne. Zachechtal sa a Jennifer prevrátila očami, pozrela na mňa ako na debila (nič nové) a nechutne sladko zažmurkala na neho. „Volá sa Zayn. Zayn Malik.“ Nahodila najvtieravejší úsmev, ako dokázala. „Vy sa poznáte?“ spýtala som sa, Zayn a Niall sa na mne začali smiať, Jennifer prevrátila oči a zasmiala sa tiež, pričom hádzala po obidvoch nechutné pohľady. Vtedy mi došlo. Otočila som sa k Niallovi a pošepky sa spýtala: „Aj on je z tvojej kapely?“ prikívol a smial sa ďalej. Zayn na mňa pozrel so zdvihnutým obočím. „Čo si to tam šepkáte, hrdličky?“ spýtal sa s nevinným úsmevom. Snažila som sa nemyslieť na jeho úsmev a odpovedať. „Keby som to povedala nahlas, bola by som za debila. A tie hrdličky si nechaj!“ „Mne to môžeš povedať“ sladko prehodila Jennifer, „ja ťa považujem za debila v každom prípade.“ Ukázala som jej prostredný prst, ani som na ňu nepozrela.  Riaditeľka sikla, no ja som ju ignorovala, ešte som to nedoriešila so Zaynom. „Keď som to povedala ráno pred Harrym a Lewisom, smiali sa na mne ešte asi desať minút.“ „Louisom!“ opravil ma Niall, no vtom nás začala riaditeľka utišovať. „Tak dosť! Všetci sadnúť! A vy,“ ukázala na Nialla „mi povedzte, čo sa vlastne včera stalo. A skúste ho niekto prerušiť!“ škaredo zazrela na všetkých v miestnosti. Niall porozprával všetko tak, ako bolo. Vrátane všetkých nadávok a urážok, čo padli, oveľa podrobnejšie, než bolo treba. Riaditeľka sa tvárila rovnako zmätene ako Zayn. Obaja len pozerali raz na mňa, raz na Jennifer ako na totálnych idiotov. Mne to bolo jedno, už som bola na to zviknutá, ale jej to jedno nebolo, očividne sa jej to nestávalo často.

Keď Niall skončil, postavila som sa. „Aj ja by som k tomu chcela niečo povedať.“ „Budeme počuť tretiu verziu tohto príbehu?“ spýtala sa prísne riaditeľka. Prevrátia som oči „Už som vám hovorila, že to nebudem vysvetlovať. Ale rozmýšlala som nad jej verziou“ ukázala som smerom k Jennifer, „a musím povedať, že je asi taká reálna ako moja šanca sem zapadnúť. Včera keď bola u mňa, mala asi desať centimetrové opätky, sukňu dlhú asi pätnásť centimetrov, v ktorej nohy od seba nemohla dať ďalej ako na dĺžku chodidla. Vážne si myslíte, že keby som vytiahla na ňu nôž, tak by mi ušla? A ešte si zobrala aj všetky svoje veci? A keď ešte vezmem do úvahy, že má asi tak dvadsať kíl, obvod pása tak pätnásť centimetrov a zlomený nechtík,“ Jennifer na mňa hodila vražedný pohľad a Niall so Zaynom sa začali smiať, no zamaskovali to “veľmi dôverihodným“ kašlom. „a ja vážim asi trikrát toľko, mám hnedý pás z karate, nemyslím, že by došla vôbec po dvere. Ale aj keby som sa ju pokúsila zabiť a ona by mi ušla, asi by niekomu zaklopala na dvere alebo kričala o pomoc, alebo zavolala políciu.“ „Bola som v šoku“ povedala slabým hláskom. „A dnes cestou do školy ťa ten šok natoľko prešiel, že si nemala problém ma obliať?“ zazrela som na ňu a kedže jej došli argumenty (ak sa to argumentmi dalo nazvať), rozplakala sa.

Ja som si sadla, podoprela si hlavu a zamrmlala si popod nos: „Ja už nevládzem...“ Niall, ktorý sedel vedľa mňa to počul, chytil ma okolo pliec a potiahol k sebe tak, že som skončila na jeho pleci. Zavrela som oči, nevládala som ani myslieť, z týchto nezmyselných hádok som bola totálne vyčerpaná. Nikto nič nevravel, počula som len šťuknutie pera a škrabot po papieri,ako keď niekto veľmi rýchlo píše. Prestala som si uvedomovať zvuky okolia a začala vnímať úplne iné veci. Ako napríklad Niallovu vôňu. Voňal... dobre. Únava mi stenčila moju, aj tak dosť skromnú slovnú zásobu. Vrátila som sa k úvahám o Niallovi.  Dnes mi zrejme zachránil život. Neviem čo by som bez neho robila, je tu môj jediný kamarát. A to sa poznáme deň. Ak nerátam tých pár mesiacov dennodenného nadávania. Dúfam, že mi to dokáže niekedy odpustiť. A že zostaneme kamaráti. Iba kamaráti. Ale čo ak to on tak nebude chcieť? Čo potom urobím? Budem predstierať, že ho ľúbim, aj keď to tak nebude? Alebo mu poviem “nie“ a už ho možno nikdy neuvidím? Ale keby si tak našiel nejakú priateľku... ale keby ona bola žiarlivá a vadilo by jej, keby som sa s Niallom stretávala? Čo potom urobí Niall? A čo urobím ja?

 „Amy?“ zdalo sa mi alebo niekto povedal moje meno? „AMY!“ Niall mnou zatriasol, ja som sa vystrela a otvorila oči. Poobzerala som sa po miestnosti, včetci čumeli na mňa, ako inak?! Pozrela som na riaditeľku, myslím, že to ona povedala moje meno. Spustila desaťminútový monológ a ja som všetku svoju energiu venovala tomu, aby moje oči zostali otvorené. Keď skončila, len som prikívla. Ani neviem, na čo. Niall aj Zayn vstávali, takže asi môžme ísť. Tiež som vstala a vyšla z dverí. Jennifer sa pokúšala hádať s riaditeľkou, ale tá ju odbila.

„Ty to berieš pokojne“ uškrnul sa na mňa Zayn. „Aký bol rozsudok?“ spýtala som sa a vyslúžila si dva nechápavé pohľady. „Ty si nepočúvala?“ zazrel na mňa Niall. „Vlastne ani nie, sústredila som sa na to, aby moje oči zostali otvorené“ pozreli na seba a Niall začal vysvetlovať. „Takže, ty máš dvojku zo správania a Jennifer trojku a...“ „Takže ma nevyhodili?“ tešila som sa ako malé decko. Vyskakovala som, točila sa okolo vlastnej osi, až kým som vrazila do steny. Chalani sa rozbehli ku mne, zachraňovať ma, no ja som na nárazy zviknutá. Zažijem ich denne desiatky, ak nie aj stovky. Vyskočila som skôr, než ku mne dobehli a pokračovala vo vykrikovaní: „Zostávam v Anglicku, oh yeááááh!“ Nechápavo na mňa zazreli a z Nialla vyšlo slabé „Čo?“ vykrikovala som si ďalej: „Nevylúčili ma, takže zostávam v Anglicku!“ pridala som čudesnú otočku a hoci to vyzeralo všeliako a Zayn s Niallom ku mne naťahovali ruky, predsa len som to ustála. „Nemusím sa vracať domov!“ zas na mňa nechápavo pozreli, potom sa Zayn spýtal: „A kde je to tvoje domov?“ Vtedy mi došlo, že oni nevedia, že nie som Angličanka. „Si z Írska?“ spýtal sa Niall s nádejou v hlase. Bolo mi až ľúto, že ho musím sklamať. Pokrútila som hlavou a Zayn pokračoval v hádaní „USA“ znova som pokrútila hlavou „Z niekadiaľ z Európy?“ prikívla som a on hádal ďalej. Francúzsko, Španielsko, Taliansko... samozrejme, stále mimo. Niall sa na tom dobre bavil a ja som stále len krútila hlavou. Vyšli sme zo školy a Zaynovi došli názvy európskych krajín (ja by som si spomenula ešte aspoň na desať ďalších.) Pozrel na mňa neodolateľným pohľadom psých očí. „Prezradíš mi, odkiaľ si?“ spýtal sa a pomaly kráčal k veľkému čiernemu autu, ktoré parkovalo neďaleko. „Zo Slovenska!“ zakričala som mu a vybrala sa opačným smerom, smerom ku mne domov. Pochybujem, že o tej krajine vôbec niekedy počul.

Zrazu ma niekto chytil zozadu za ruku. Prudko som sa otočila a moja tvár bola niekoľko milimetrov od Zaynovej. „Kam si sa vybrala?“ spýtal sa a stále bol pri mne neuveriteľne blízko. Musela som o krok cúvnuť, inak by som nebola schopná premýšlať. „Domov, kam asi?“ „Ideš opačne, auto máme tam“ ukázal smerom k čiernemu autu a Niallovi. „Ja radšej pôjdem pešo, ak sa neurazíš. Ale som veľmi rada, že som ťa stretla. A vďaka, že ste prišli a zachránili ma.“  Vycerila som na neho svoje krivé zuby a na sekundu som ho objala.

„Uvidíme sa ešte niekedy?“ spýtal sa, keď som sa odtiahla. „Neviem“ pokrčila som plecami, zakívala Niallovi a pobrala sa domov. „Amy?!“ zavolal za mnou a ja som sa otočila. Usmial sa na mňa, Bože, ten chalan má neuveriteľne krásny úsmev, spamätaj sa!!!! Rýchlo som precitla a zachytila jeho otázku: „Naozaj chceš ísť takto cez mesto?“ nechápavo som na neho pozrela. „Tvoje tričko!“ uškrnul sa a ja som pozrela na obrovský oranžový fľak, ktorý doslova svietil. „Áno, chcem!“ zatvárila som sa nesmierne vážne, čo ho rozosmialo, tak som im len zamávala a šla domov.

Akonáhle som zašla za roh a nemohol ma vidieť, obliekla som si sveter. Aj keď by som to pred ním nepriznala, naozaj som nechcela ísť cez mesto so škvrnou na tričku. Keď som prišla domov, rovno som sa zvalila do postele. Bolo len šesť hodín, no ja som zaspala.