Ospravedlňujem sa, že sa
tu ešte neocitli ostatní chlapci z 1D, ale nebojte sa, oni raz prídu. Už
čoskoro, sľubujem.
NA DRUHÝ DEŇ RÁNO
Keď som sa ráno zobudila, bolo svetlo. Zdalo sa mi to zvláštne, veď vždy
vstávam za tmy. Pozrela som na hodinky, ktoré som mala na ruke. Zas som si ich
večer zabudla dať dolu, ale to bol môj najmenší problém. Zaspala som
a o pol hodiny musím byť v škole. Cesta trvá dvadsať minút,
perfektné. Vyskočila som z postele asi tak ako Niall na koncerte
a bežala do kúpelne. Rýchlo som sa učesala a dala si šošovky, na make
up už nebol čas. Hodila som na seba prvé rifle a tričko, čo som
v izbe našla. Nestihla som sa ani
najesť a tak som si hodila do tašky jogurt. Obula som si tenisky, obliekla
mikinu, prehodila tašku cez plece a vyšla z bytu. Zamkla som
a pripomenula si, že si nesmiem za žiadnych okolností vyzliecť mikinu.
Neviem totiž, aké tričko mám na sebe ani či ho mám oblečené správne. Keď tak
nad tým uvažujem, som si takmer istá, že som si ho obliekla naopak.
Zabratá do úvah som si neuvedomila, že nie som na chodbe sama
a vrazila som do môjho suseda. Niall(tak sa volal) na mňa škaredo pozrel.
Ja som ho ignorovala a bežala som preč. Určite som vyzerala ako zbabelec,
ale bolo mi to jedno. Musela som sa poponáhlať do školy a chcela som sa
vyhnúť upišťaným dievčatám, čo ho obklopia. Do školy som dorazila pár sekúnd
pred zvonením a rýchlo som sa ponáhlala do triedy.
Našťastie sme mali prvú matiku a profesorka si dala ako vždy načas.
Kým vošla do triedy, stihla som zistiť, že nemám zošit. A tak sa hodina
začala desaťminútovým monológom na tému: nosenie si pomôcok. Po dvoch minútach
som nemala poňatie, o čom vlastne točí. Potom už pokračovala vo
vysvetlovaní nového učiva, ale celú hodinu na mňa zazerala. Keď zazvonilo,
s úľavou som vyšla z triedy a šla som na ďalšiu hodinu. Chcela
som si ešte zjesť ten jogurt, čo som si vzala, ale po chvíli som zistila, že
nemám lyžicu. Môže byť tento deň ešte horší?
Odpoveď sa dostavila na konci poslednej hodiny. Áno, môže. Profesor sa
rozhodol zadať nám referát a ešte
k tomu po skupinách. „Amy,“ pozrel na mňa, „ty budeš robiť
s Jennifer. Poď si vytiahnuť tému!“ išla som teda k nemu a vzala
si papierik. Bez pozretia som si ho strčila do vrecka a vrátila sa na
miesto. Jennifer, ktorá zrejme až vtedy zistila, že existujem, si prestala
obzerať svoj dokonalý rúžový lak na nechtoch a pozrela na mňa. „Ideme to
robiť k tebe, ja si k sebe domov len tak hocikoho nepozývam.“
Oznámila mi a ďalej ma ignorovala. Mala som veľkú chuť vraziť jej, vybiť
jej tie dokonalé biele zúbky, ale ovládla som sa. Môžem byť rada, že ten
projekt chce robiť, že mi len nepovie, aby som to spravila a doniesla jej
na druhý deň.
Po vyučovaní si vypítala moju adresu a oznámila mi, že o piatej
príde. To sa ani nespýta či mi to vyhovuje?! Stále nechápem, ako sa mi podarilo
nevylepiť jej. Dýchaj! Pripomínala som si a zvrtla som sa na päte. Cestou
domov som sa zastavila v obchode a kúpila som colu a chipsy. Bez
nich by som dnešný večer asi neprežila. Keď som prišla domov, dal som colu do
chladničky a chipsy do police. Potom som začala upratovať. Moje
upratovanie vyzeralo asi tak, že som všetko nahádzala do skrine.
O piatej prišla Jennifer. Hneď ako vošla, rozhliadla sa a tvárila
sa totálne znechutene. Len ťažko som premáhala smiech. Vyzerala úplne komicky.
Očividne ju stálo obrovskú námahu prinútiť sa sadnúť si na môj “gauč.“ Ale keď
som jej ponúkla chipsy a ona na mňa zhrozene pozrela, vraj nechápe, ako to
môžem jesť a začala menovať, čo všetko to obsahuje (sledovala som to vzadu
na obale a povedala všetko okrem zemiakov,) už som sa záchvatu smiechu
neubránila. Zatvárila sa urazene a vytiahla si z taška notebook,
samozrejme, celý ružový. Vraj si nebola istá či ja nejaký mám.
Kašlala som na jej poznámky a začali sme pracovať na referáte. Teda,
ja som pracovala. Ona si po chvíli zlomila nechet na klávesnici, a tak som
začala písať ja. To bol celkom dobrý nápad, kedže ona by to písala ešte týždeň.
Keď sme mali asi dve strany, zazvonil jej mobil. Zdvihla so slovami „Ahoj
láska“ a s dotyčnou osobou si hrkútala presne 48 minút. Z nudy
som to stopovala. Za ten čas si dohodli manikúrku, prebrali handry, chalanov,
make up, poohovárala asi všetkých čo pozná vrátane mňa (moje meno síce nepadlo,
ale vedela som, o kom hovorí) a nakoniec jej tá osoba povedala
o niečom čo videla na nete.
Keď zložili, Jennifer vzala notebook a zrušila náš referát. Ani ho
neuložila! Myslela som, že ju zabijem. Robili sme ho niekoľko hodín. Vraj má
niečo dôležitejšie. Zapla si facebook. Ona zrušila náš referát len aby mohla
nejakej jej, rovnako retardovanej kamoške okomentovať fotku! A keď zrušila
celý facebook a ja som uvidela jej pozadie na ploche, mala som nebezpečne
blízko k infarktu.
Z obrazovky sa na mňa vyškieral
môj sused Niall aj s ďalšími štyrmi chalanmi. Nádych, výdych, nádych...
opakovala som si v duchu stále dookola. Musela som sa veľmi premáhať, aby
neletela aj s notebookom z okna. Keď som si už myslela, že to bude
v pohode, že to moje nervy zvládnu, spoza steny sa ozvala gytara
a o pár sekúnd neskôr aj spev. Jennifer iba otvorila svoje dokonalé
ústa a čumela neviem na čo. Ja som vyskočila, rozrazila dvere
a vybehla na chodbu. Na toto tak skoro nezabudne, sľubovala som si.
Začala som mu trieskať do dverí. Vyšiel naštvatý a očividne mi chcel
vynadať za to trieskanie, no kým sa nadýchol, už som spustila: „Ty si taký
idiot! To si musíš stále brnkať na gytare a škriekať?! Tu sa nedá pri tebe
existovať! Kto ťa má počúvať?! Magor jeden! Nanávidím ťa! Človek sa potrebuje
učiť a ty tu robíš hluk!“ v tej chvíli bolo ešte veľa vecí, ktoré som
mu chcela vykričať, ale Jennifer, ktorá si všimla, komu nadávam mi zapchala
ústa a odtiahla ma späť ku mne do bytu.
Potrebovala som niečo naozaj silné. Zo skrine som vytiahla malú flašku
a na ex som ju vypila. Viac som tu toho nemala. Ešte mesiac! Jeden mesiac
a môžem sa poriadne opiť. Tá trocha borovičky mi naozaj pomohla. Otočila
som sa k Jennifer, ktorá na mňa civela. „Vieš ty vôbec, na koho si to
ziapala?!“ Neviem, kto tu ziape, ale nevadí, toto si ešte obaja odskáču.
V provokovaní som dobrá a Jennifer sa o tom rýchlo presvedčí.
„To je môj retardovaný sused Neil.“ „Volá sa Niall!“ zúrila „máš vôbec tušenie,
kto to je?!“ zúrila, no ja som ešte ani poriadne nezačala. Teš sa, moja.
„Asi že viem, kto to je. Má kapelu s ďalšími štyrmi teplošmi.
A čo má byť?!“ to bude kriku. „Tak aby si vedela, oni nie sú žiadny
teploši!...“ po tejto vete som ju prestala úplne prestala vnímať, aj keď ešte
ďalších desať minút vrieskala. Potom si len vzala veci a treskla dverami.
Asi takto nejako si ja predstavujem Amy a jej spolužiačku Jennifer.
Máte inú predstavu? Hodťe do komentov, ďakujem.
Amy |
Jennifer |
aaa :D to je už aké dobré toto :D:D chválim !! ;)
OdpovedaťOdstrániťBože.. druhý krát to čítam, šialene pekné!!!! :)
OdpovedaťOdstrániťwooow :D žeriem to! :)
OdpovedaťOdstrániť