Amy, who lives next to you? 4.

Tak toto je teda byt. Takéto niečo si nikdy nebudem môcť dovoliť. „Amy?“ zamával mi rukou pred očami. Mala som čudný pocit, keď ma oslovil. Už by som si na to meno mohla zvyknúť. V skutočnosti sa volám Amélia (bŕŕŕŕ), ale všetci kamaráti ma vždy volali Mell. Odkedy som v Anglicku sa síce predstavujem ako Amy, je to tak jednoduchšie, no ľudia v mojom okolí väčšinou nemajú potrebu ani dôvod oslovovať ma. Niall mi znova zamával pred očami a ja som sa vrátila do reality. „Prepáč, zamyslela som sa.“ Uškrnul sa. „Ale, a na čo prevratné si prišla?“ „Že nechápem, prečo so mnou strácaš čas.“ „Nemyslím si, že strácam čas.“ Znova sa uškrnul, no mne to nebolo o nič jasnejšie. „Nemáš niekoho lepšieho, s kým by si mohol byť?“ Začal nado mnou krútiť hlavou. „Musíš to riešiť? Ber to tak, že chcem stráviť večer so svojou kamarátkou.“ Neveriacky som na neho pozrela. „Ja som tvoja kamarátka?“ Nepochopil, ako to myslím. „Myslel som, že by sme mohli byť kamaráti, keď sme si to už vyjasnili. Ale ak nechceš tak...“ Už som ho nemohla počúvať. Bože, som taká nevďačná. Rýchlo som ho objala. Šokovaný je len slabý výraz v porovnaní s tým, ako sa zatváril. „Mrzí ma to, viem, som hlúpa a nevďačná. Len ma nenapadlo, že by si sa mohol chcieť kamarátiť so mnou.“ Pokrútil hlavou a nič nevravel.

Vtiahol ma do dverí za sebou a ocitla som sa v obývačke. Obrovskej, asi 4-krát takej veľkej ako celý môj byt. Mal to tam perfektné a ja som tam stála a zízala. Pravdepodobne ako idiot, s otvorenými ústami, lebo Niall sa pri pohľade na mňa rozosmial. Rýchlo som sa prebrala a vykoktala niečo ako že má pekný byt. Pripadala som si ako magor a nepripadala som tak iba sebe, ale aj Niallovi, ktorý sa na mne stále rehotal. „Čo si pozrieme? Máš rada horory?“ spýtal sa, keď sa konečne dosmial. Mám mu povedať pravdu alebo si rýchlo niečo vymyslieť? Za idiota budem tak či tak, tak nech som aspoň čestný idiot. „Ešte som žiaden nevidela, takže neviem.“ Neveriacky na mňa pozrel. „No čo, na to, aby som horor pozerala sama, odvahu nemám a nepoznám nikoho, kto by mal horory rád.“ Znova sa zasmial. Vie aj niečo iné? „Takže, teraz už poznáš niekoho, kto má rád horory, už sa z toho nevykrútiš!“ Zasmial sa. Zas?! Najprv to bolo otravné, ale teraz je to smiešne. Vložil DVD-čko do prehrávača a sadli sme si na gauč. Vystrašene som na neho pozrela.  „Ale ak by som sa veľmi bála tak to vypni, prosím.“ Nevedela som, čo mám od toho očakávať. Niall prevrátil oči, chytil ma za bradu a otočil k televízoru. Keby to urobil hociaký iný chalan, asi by mi to vadilo. Ale pri ňom nie, on bol kamarát. Smiešne, ešte pred polhodinou som ho nenávidela.

Film ešte ani poriadne nezačal a Niall ho už stopol.  Utekal do kuchyne so slovami, že potrebuje niečo na jedenie. Rozmýšlala som či mu mám pomôcť alebo tu na neho počkať, no skôr, než som sa rozhodla bol späť s asi piatimi balíkmi chipsov. Rýchlo som mu bežala na pomoc, pretože to vyzeralo, že mu to všetko vypadne. Nechápala som, načo toho toľko berie, ako to chce všetko zjesť. No do pol hodiny to bolo všetko preč. Ja som mu vôbec nepomohla, tak ako väčšina ľudí v Anglicku, aj on jedol chipsy s octovou príchuťou. Blééé, veď to je úplny humus, ako to môžu jesť? Niall musel film ešte dva razy prerušiť, lebo mu došlo jedlo. Uvažovala som či aj vie, o čom bol film alebo len vnímal chipsy pred sebou. Odtrhla som od neho oči a začala som pozornejšie sledovať film. Myslela som, že horory sú strašidelnejšie. A nemala by byť krv “krvavo“ červená? Táto bola oranžová. A ten krik! Vôbec neznel vystrašene. Znelo to ako, ako... niečo mi to pripomínalo, ale ešte si spomenúť, čo.  Mám to! Niallove faninky takto jačia, keď ho vidia. A tie určite nie sú vystrašené. Uškrnula som sa. Nemohla som si pomôcť. Niall sa na mňa čudne pozrel. Podľa neho bol ten film strašidelný. „Čo sa smeješ? Veď ich práve rozsekali.“ Zamrmlal a oči mal znova nalepené na obrazovke a vytreštené. „Nič, prepáč,“ zamrmlala som zahanbene a sledovala ďalej film. Ignorovala som okolie vrátane chrúmajúceho Nialla a pozorovala ľudí umierajúcich na obrazovke. Práve tam bola dlhonohá, prsnatá blondína a utekala pred niečim zeleným a nechutným. Všade mala oranžovú krv a z jej oblečenia už toho veľa nezostalo. Nenápadne som pozrela na Nialla, zaujímalo ma, kam sa pozerá. Presne ako som čakala, do blondínkinho, poriadne hlbokého výstrihu. Tí chalani sú nepolepšiteľní! Pomyslela som si a pozorovala tú zelenú vec, ako si pochutnáva na zvyškoch blondíny.

Už tam zostali len dvaja ľudia a ja som si bola istá, že prvý umrie ten vysoký (a pekný) čiernovlasý chalan. Skoro som sa rozosmiala, keď sa všade rozprskla jeho (oranžová) krv. Drobný chalan, ktorý stál pri ňom umrel o pár sekúnd neskôr a tým sa film skončil. Pozrela som na hodinky – bolo pár minút po polnoci. „Mala by som ísť, je už naozaj neskoro“ vstala som a konečne si vystrela nohy. Niall na mňa vypleštil oči. „To ma tu necháš samého? Po tomto?“ ukázal na telku, kde pomedzi titulky kvapkala “krv.“ Aspoň už bola červená. Vyprskla som smiechom. „Hádam sa...len-len ne,nebojííííš!“ nejako som zo seba vysypala pomedzi záchvaty smiechu. Urazene na mňa pozrel a hodil po mne vrecúško z chipsov, ktoré, samozrejme, nedoletelo, ale dopadlo k jeho nohám na zem. Pokúsil sa ma zavraždiť pohľadom, kedže vrecúško zlyhalo a potom mi urazene povedal: „Tak počúvaj, ty hrdinka! Za to, že to nemáš v hlavičke v poriadku a nevieš, čo je to strach, ešte nemusíš byť múdra!“ Vyplazila som mu jazyk. „Ale no tak, tak tam zomrelo pár deciek. Ale veď to nevyzeralo reálne. Napríklad tá krv. Bola oranžová ako.... ako....ako mrkva!“ Zamračil sa na mňa. „Čo máte všetci s tou mrkvou?!“ „Spomínal tu niekto mrkvu?“ ozval sa veselý hlas od dverí. Obaja sme pozreli tým smerom.

Kikuš :)