Amy, who lives next to you? from Kika

Lyžičky moje, mám pre vás prekvapenie  !  Moja milovaná Kikuš  píše poviedku - a rozhodla sa zverejniť ju u mňa na blogu. So, budem pridávať tak ako ona bude posielať, kecať do toho ja nebudem. Tak si to užite, fakt to stojí za to!!!!  

Ahojte =)

Asi sa pýtate, ako som sa sem dostala a kto vlastne som. Na prvú otázku namám žiadnu jasnú odpoveď. Neviem, ako som sa sem dostala, viem len, že za to vďačím Jajke. Čo sa týka tej druhej, som ktosi, čo sa tu nejako sčista-jasna objavil a ide vám tu pridať svoj príbeh, ktorý sa bude, dúfam, páčiť. Okrem toho som najšťastnejší človek na svete, pretože som si práve prečítala London 47 a zistila som, že táto stránka sa neruší. Ale dosť už mojich rečí, dúfam, že sa bude príbeh páčiť, a že veľmi neznížim úroveň tejto stránky. Príjemné čítanie :)

Bolo asi 9 hodín. Neviem presne, netrápilo ma to. Musela som sa učiť. Zas. Stále sa len musím učiť, to je na porazenie. Ale mám inú možnosť? Už teraz som mala v škole problémy, nepotrebujem ďalšie. Keby som chcela, tak môžem ísť, samozrejme, domov, ale toto bolo predsa len Anglicko. Vždy som chcela bývať v Anglicku a teraz som sa sem dostala na školu. Splnený sen – aspoň som si zo začiatku myslela. Mala som veľa hlúpych predstáv o tom, že hneď ako sem prídem budem mať strašne veľa kamarátov. Ako budem chodiť každý večer s pár ľuďmi von. Po meste alebo si niekam sadnúť, alebo obchody. Vlastne ani tie obchody neboli také, ako som očakávala. Alebo to bolo jednoducho tým, že som bola sama. Stále, som tu už dva mesiace a nikoho tu nepoznám. Ale čudujem sa? Som tu nová, obyčajné nudné dievča od neviem kade. Asi tak ma tu ľudia vnímajú a ja sa im nečudujem. A tak trávim všetok čas sama, zavretá v tomto byte. Musela som sa pousmiať sama nad sebou. Zasa stratená v svojom svete. V inom svete. Z toho učenia dnes veľa nebude. A tak sa len obzerám poizbe. Potrebuje to zmenu, hovorím si. Je to vlastne celý byt, v tejto maličkej izbe. V jednom rohu kuchynka, iba sporák, chladnička a pár políc. Čo viac by som sem ale chcela zmestiť?! Potom už len postel, ktorá je zároveň aj gaučom a niekedy aj jedálenským stolom. Vyznie to hlúpo, ale nemám si kde inde sadnúť a najesť sa. A potom už len skrine. Dve veľké skrine, ktoré ukrívajú všetko, čo ešte mám. No, a ešte zrkadlo. Len malý obdĺžnik v drevenom ráme. Inak tu nie je nič. Len biele steny, ktoré mi poriadne lezú na nervy, veď medzi nimi trávim väčšinu svojho času. Celý byt je hrozne prázdny a nudný. Len nevyhnutný nábytok, žiadne kvety, sošky, fotky... nič. Dokonca ani záclony. Treba s tým  niečo urobiť, ale čo? V mojej tupej hlave sa zrodilo obrovské množstvo totálne nepoužiteľných nápadov. Od vykradnutia obchodu s dekoratívnymi predmetmi až po vymaľovanie stien vodovkami. Chlapík, čo mi tento byt prenajíma by sa asi nepotešil. Rozmýšlala som ešte nad kopami ďalších “riešení“ keď ma konečne napadlo niečo použiteľné. Moji rodičia aj tak netušia, čo mi majú dať na narodeniny, tak im nenápadne naznačím. Ako sa poznám, veľmi nenápadné to nebude, ale aj tak. Smiešna predstava, že už o mesiac mám mať osemnásť. Má to však aj svoje výhody, to nepopieram. Napríklad si bez problémov kúpim v obchode alkohol. Nie som alkoholik, ale keď musím tak musím. Občas to na mňa jednoducho príde. Na chodbe buchli dvere a to ma vrátilo späť do reality. Zase raz som bola mimo, v inom, svojom vlastnom svete. Realita bola iná, príliš otravná.  No tie dvere na chodbe mi pripomenuli jednu vec. Môj sused je doma. Takže ma zrejme zas čaká koncert. Super. Prečo musí vedľa mňa bývať práve on? Našťastie je to môj jediný sused, bývam na konci chodby. Ako len nenávidím tento hlúpy byt! No na lepší nemám. Vlastne celý tento činžiak je úplne divný. Jeho majitel je určite nejaký zazobaný magor, ktorý sa potrebuje ešte viac nabaliť. Kto iný by prerábal malé priestory medzi bytmi, pôvodne určené na kočiare, bicykle a podobné blbiny na miniaturne bytíky? A ja v jednom takom bývam. Pekná diera, čo si budem nahovárať? Plesla som si po čele. Preber sa! Zas si totálne mimo! To čo ma však prebralo nebolo moje trápne dohováranie si, ale zvuky spoza steny, o ktorú som sa opierala. Gytara. No super, takže ide hrať. Nie že by bol zlý, hral a spieval, dokonca mal celkom slávnu kapelu s ďalšími 4 chalanmi, ale ja som ich hudbu nemala rada. „If I’m a louder would you see me would you lay down in my arms and rescue me cause we are the same you...“ ďalej sa nedostal, to som mu už klopala na dvere. Ruky som si prekrížila na prsiach a mračila som sa. Otvoril dvere a prehrabol si tie svoje blond vlasy. Zrejme chcel vyzerať frajersky, ale podľa mňa to bolo maximálne trápne. Keď si všimol, že som to len ja, prevrátil oči a zabuchol dvere. Ja som spokojne odyšla s vedomím, že dnes už bude ticho. Zo začiatku sa so mnou snažil hádať, neskôr pochopil, že to nemá zmysel. Ja totižto hádky neprehrávam. Koniec koncov, v tomto byte trávi tak jeden, dva dni do týždňa. Neviem, kde je inokedy, ale nech si hrá tam. Tento štýl hudby fakt nemusím. Samé strašne zamilované texty, ako keby nikečo z toho myslel vážne. Nech si oblbuje niekoho iného, ja sa nenechám! Stojím tu na chodbe, zas stratená v svojich myšlienkach. Čistý blázon, som súca na psychiatriu. Vošla som do svojho bytu a keď som prechádzala okolo zrkadla, nemohla som si odpustiť krátky pohľad. Krava! Vynadala som si v duchu. Čo ťa má čo trápiť, ako vyzeráš, keď nadávaš susedovi! No aj tak som sa pozrela znovu do zrkadla. Pozerala na mňa tá istá nudná tvár čo vždy. Svetlohnedé vlasy strapaté, klasika. Oči červené, paráda. Zas som mala niekoľko dní vkuse šošovky. Ihneď som si ich vybrala a nasadila si okuliare. Vyzerám v nich ako idiot, ale, povedzme si úprimne, o čo lepšie vyzerám bez nich? Spratala som všetky knihy z postele, aj tak sa dnes do nich už určite nepozriem a vytiahla som notebook. Mal už svoj vek, a tak chvíľu trvalo, kým sa zapol. Prihlásila som sa na facebook a hneď ma privítali štyri nové správy. Jedna od sestry, zvyšok od kamarátok. Všetky o tom, ako im chýbam a čo je nové. Odpísala som im, no neboli ani jedna online. Pozrela som na hodiny a došlo mi. Boli dve hodiny v noci, u nich dokonca tri. Samozrejme, že spia. Veď zajtra majú školu. A ty máš školu tiež! Tak poďme, do postele! Prikázala som sama sebe ako idiot a išla spať.