London 18.

 Lásky, zatiaľ takto krátko - mám doma návštevu. Keď budem sama, pustím sa dnes do ďalšej,   čiže pokračovanie ešte dnes.... :* pekné čítanie 

 a ĎAKUJEM ! <3 

-> Louis <-

Bolí ma hlava, bolí ma hlava, bolí ma hlava. Táto veta mi chodila hlavou dookola. Každé klipnutie očami mi spôsobovalo bolesť. Čo sa preboha včera stalo? Svetlo v izbe bolo tlmené, moment ja tu nie som sám? Prikrývka bola nadvihnutá. Otočil som sa. Christine? Ležala schúlená na kraji mojej posteli. Vlasy rozložené po vankúši vyzerali ako čokoládový raj, toto by sa určite páčlo Naillovi.  Jej pravidelný dych sa mi páči, po dlhom čase bola takto blízko a dokonca sa jemne v spánku usmievala.  Keby som tak videl do jej hlavy, keby som vedel či ma stále má aspoň trošičku rada.  Natiahla ruku a položila ju na moje brucho. Prestal som dýchať, nesmie sa zobudiť, nesmie! Chcem sa na ňu pozerať do konca svojho života.  Pomrvila sa a prisunula sa bližšie.  Bolesť ani po polhodine ležania neprechádzala, musím sa napiť vody, nie mrkvovej šťavy.  Pomaly som sa dotkol jej ruky a položil som ju vedľa seba na modrú prikrývku.  Rukou som si prehrabol vlasy, au, na a čele mám zrejme peknú ranu. Ostal som ležať, prečo práve ja musím mať také šťastie? Doteraz ma síce ani nenapadlo rozmýšľať o Eleonor, ale keď ma to už napadlo potreboval som sa chalanov opýtať kde je, čo robí a ako to včera skončilo. Matne sa mi vynárali spomienky na to ako som udrel Jesseho a on  potom do mňa mlátil ako do boxovacieho vreca.  Postavil som sa, najopatrnejšie ako som vedel a odišiel som.  Z obývačky hral televízor  a z kuchyne sa ku mne vinula dosť dobrá vôňa. Pri spomienke na jedlo môj žalúdok zaprotestoval  tak som naklusal do kúpeľne. „ Louis?“  Harryho hlas bol ako hlasné rádio, veľmi hlasné rádio. „ Nekrič prosím ťa.“ Objal ma. „Pomal bolí ma všetko.“ Trochu som ho stisol a potom ma pustil. „ Kamarát čo si to vystrájal? Ako ti mohlo napadnúť opiť sa Louií?“  Celý márny rozhovor ukončil môj žalúdok. Harry  sa nič nepýtal, priniesol mi ďalšiu tabletku od bolesti. Prikázal mi ísť si ešte ľahnúť, nenamietal som.  Poriadne som si vydrhol zuby, pohľadu do zrkadla som sa radšej vyhýbal. Harryho som sa stihol opýtať na EL, povedal že je v poriadku. Cestou do izby som rozmýšľal či si nemám ísť ľahnúť do Harryho izby, ale potom som dostal chuť ešte ju vidieť.  Uložil som sa vedľa nej na to isté miesto ako predtým.  Samozrejme nebol by som to ja, keby som Christy nezobudil. Karamelové očká otovorila, chvíľku sa na mňa pozerala a potom mi rukou prešla po líci. Pri jej dotyku som sa cítil veľmi zvláštne. „ Ahoj..“  Nehnevá sa?  Svoju ruku som položil na tú jej. Zastonala. „ Bolí ťa niečo?“  Opýtal som sa, môj hlas  bol zachrípnutý a strnulý. „ Prečo sa to stále pýtaš mňa, keď si ty ten zranený?“ nemal som slová, nevedel som čo jej mám povedať. „ Porozprávame sa?“ toto jediné som potreboval vedieť, keď som znova čakal na jej odpoveď máličko zdvihla kútiky pier. „ Nerobíme to práve Louií?“    Prikývol som čím som si spôsobil ďalšiu bolesť. „ Chýbala si mi.“ Díval som sa do jej očí a videl som všetko čo potrebujem, jej hlas, vôňa dotyk ruky na mojom líci. Chvíľku ešte pozerala ako smutné mačiatko a potom ma objala.  Celé to bolo prijemné, aj keď s bolesťou. „ Ale nemysli si že keď si dobitý ako pes bude všetko v poriadku.“  Vtisla mi pusu na líce a preplietla si prsty s mojími.