Amy, who lives next to you? 39.

Premýšľala som. Alebo nie? Malo to význam? Nemalo? V mysli som si opakovala každé jeho slovo. Do posledného písmena sa mi všetko vrylo do mozgu a už ho neplánovalo opustiť. Počula som jeho krik. Znova a znova. Že som štetka. Že ma nenávidí. Že mám vypadnúť. A skapať. Prečo sme vlastne boli doteraz spolu? Ja som ho ľúbila. A on? Nemyslím. Opäť som počula v mysli každé jedno jeho slovo. Nič o tom, že by ma niekedy ľúbil. Nič. Len, že mi veril. To bolo všetko? O tom bol náš vzťah? Nie o tom, že ma mal rád, ale že mi veril? Nie je to trochu málo? Načo sme potom boli spolu? Zas som počula všetky tie hrozné slová. Jedno mi zarezonovalo v mysli. Štetka. Počula som ho stále dookola, v kombináci s jeho nahnevaným hlasom. Štetka. Preto sme boli spolu? To bol jediný dôvod? Bola som preňho len obyčajná štetka? Nejaká zábavka? Nechcela som tomu veriť. No akosi nič nenaznačovalo tomu, že to tak nebolo. Práve naopak. Čím viac som rozmýšľala, tým istejšia som si bola. Bola som mu na jednu jedinú vec. Dúfam, že bol chlapec spokojný. Možno ani nie. A toto mu prišlo ako jednoduchá výhovorka a spôsob ukončenia toho vzťahu. Fajn. Keď to tak chce, ja mu v tom nebudem brániť.

 No ťahšie sa to robilo ako hovorilo. Moja myseľ sa rozdelila na dve strany a zvádzala neúprosný boj. Rozumná časť chcela naňho zabudnúť a nenechať si ešte viac ublížiť. Tá druhá zas vedela, ako veľmi ho chcem a potrebujem. A chcela bojovať, aj keď to nemalo zmysel. Nechcela som ho stratiť, no zároveň som si nechcela nechať spôdobiť ďalšiu bolesť. Spomenula som si na náš posledný rozchod. Keď odchádzal na turné. Prečo som sa už vtedy s ním zmierila? Načo? Aby som si to urobila do budúcna ešte ťažšie? Strelila som si facku. No bolesť nestačila. Strelila som si ešte jednu. Hlavu som si otrieskala o stenu. Znova. A znova. Potom o stôl. Pomohlo mi to. Neviem, ako je to možné, ale cítila som sa trochu lepšie. Až na hlavu, ktorá sa krútila do všetkých strán. Opäť som bez pohybu ležala na posteli a nechala slzy stekať po tvári. Čo som si myslela? Bola som taká hlúpa? Taká naivná? Kdesi uprostred svojich výčitok som zaspala.

Stála som uprostred akéhosi námestia. Nikde nikoho. Len ja a donekonečna námestie. Žiadne budovy, lavičky, stromy, nič. Dokonca ani žiadne zvuky. Nikde žiaden pohyb. A zrazu stál predo mnou Liam. „Nemala sa to urobiť. Bola to chyba,“ povedal a zmizol. Čo som nemala robiť? Čo bola chyba? Obzerala som sa, no Liam sa už neobjavil. Ani žiadna odpoveď. Znovu som bola sama v tichu. Nikde nebolo nič. Len ja a námestie. A zrazu stála predo mnou Danielle. „Už to nemôžeš vrátiť. To bolo to najhoršie, čo si mohla urobiť,“ povedala a tiež zmizla. Otáčala som sa na mieste dookola a hľadala ju. No viac tu nebola. „Oľutuješ to. Nebolo to správne rozhodnutie,“ ozval sa Louis, ktorý stál sekundu predo mnou a zrazu tam už nebol. Čo oľutujem? Čo som urobila? Aké rozhodnutie? „Nemala si to robiť, nemala,“ zašepkala mi Eleanor a zmizla hneď ako jej slová zanikli v nekonečnom tichu. Eleanor? Kde si? Čo som nemala robiť? Zúfalo som sledovala okolie a hľadala neexistujúce odpovede. Pozrela som dole na svoje ruky a videla, že niečo nie je v poriadku. Sledoval som svoje dlane. Čo nie je v poriadku? Pozerala som na červenú tekutinu, ktorá bola všade, kvapkala z mojich rúk na zem. Čo nie je v poriadku? Čo som nemala robiť? A zrazu som vedela, čo tá červená tekutina je. Krv. Cítila som, že to nebola moja krv. Ale koho potom? Zabila som niekoho? To je to, čo oľutujem? Slzy zúfalstva mi tiekli po tvári, nevedela som, kde som a čo sa deje. Prečo som tu? Kde som? Čo oľutujem? Čo som urobila? Predo mnou sa vynorila postava. Bola ďaleko a kráčala smerom ku mne. Pôsobila strašidelne, no ja som akosi vnútorne cítila, že mi neublíži. Že nemám utekať. Pokojne som stála a čakala, kým príde ku mne. Bol v tmavom plášti, nevidela som z neho nič. Približoval sa a ja som videla, že kríval. Nemala by som predsa len utekať? Zrazu som cítila strach. Strach z neznámeho človeka stojaceho už len necelý meter odo mňa. Rozmýšľala som, kam utekať, keď si zrazu zložil kapucňu. Zayn. Čo tu robí? Čo chce? Pomaly prišiel ku mne a objal ma. Kamarátsky. „To bude dobre,“ zašepkal. Prikývla som, a hoci som netušila, čo bude dobre, verila som mu. Cítila som sa bezpečne. Pomaly sa odtiahol a pozerala som mu do tváre. Nebol to on. Nebol to viac môj kamarát. Zmenil sa na úplne iného človeka. Chcela som kričať, vrieskať, kopať okolo seba, utekať, no nemohla som. Nedokázala som sa pohnúť. Opäť ma objal a videla som mu na perách nebezpečný úškrn. Na chrbte som pocítila čosi chladné. Nebolelo to. Dýka sa mi zabárala stále hlbšie do chrbta, no nebolelo to. Krv, ktorú som mala narukách sa zmiešala s tou, ktorá mi práve stekala po chrbte. Pozrela som do jeho jasnomodrých očí a videla tú radosť, keď ma pozoroval, ako padám na zem. Už som nevstala. A Niall ma spokojne pozoroval.

Prebudila som sa so strachom. Čo ten sen znamenal? Chce mi Niall ublížiť? Bolo to znamenie? Triasla som sa, no nie od zimy, keď zrazu niekto zaklopal na dvere. Prišiel si po mňa?

Trvalo mi neuveriteľne dlho, kým som sa donúrila ísť otvoriť. Pomaly som sa prebrala a uvedomila si, že to bol len sen a nič sa mi nestane. Vôbec nič. S nazbieranou hŕstkou odvahy som prešla k dverám. Postava celá v čiernom. Výkrik sa mi zasekol v hrdle. Pomaly si zložil kapucňu a ja som spoznala Zayna. Presne ako v tom sne, pomyslela som si a oblial ma studený pot. „Ani ma nepozveš ďalej?“ spýtal sa veselo. Uhla som sa od dverí a nechala ho prejsť.

Postupne som si začala uvedomovať, že toto je realita a nič také, ako v tej nočnej more mi nehrozí. Z hlboka som dýchala a nasledovala Zayna dnu, kde sme si sadli. Predýchavala som následky nočnej mory, až kým som pochopila, že realita je ešte horšia. Tu totiž ešte žijem. Zatiaľ. Presne, ako som očakávala, Zayn ma prišiel utešiť. A skontrolovať, či žijem a čo je so mnou. Ospravedlnil sa mi za ten hlúpy bozk, no ja som ho zastavila. Po prvé, bola to hra. Po druhé, ja som pobozkala jeho. Sedeli sme mlčky a nič nevraveli. Zdalo sa mi to alebo počujem nejaký šuchot? Neprichádzal odtiaľto. A potom som pochopila. Opäť som sa začala rozprávať so Zaynom, no hlasnejšie. Keď chce Niall počúvať za stenou, tak nech počuje! Len nezaručujem, že sa mu to bude páčiť.