London 34.

Neskutočné ženské moje!! Neviem slovami opísať to ako sa cítim keď čítam vaše komentáre :* ľúbim vás nezabudnite na to! 

Dnes to zo mňa išlo ako z chlpatej deky, prepáčte mi to.  Žijem na káve a nikotíne,  pri nohách mi leží pes... blbý deň..celý...hurá končí sa a ja môžem pokojne spať a tešiť sa že sa zajtra posadím na milovanú kobylu. 

-> Louis <-

„ Dobré ráno mrkvička!“  Naill mi podal odjedenú, čerstvo ostrúhanú mrkvu.  Krátko za mnou do kuchyne vošiel aj Harold, vlasy mu stáli dupkom a krčil nos. „ Tommo ja s tebou nikdy viac nespím!“  Zažmurkal som a musel som sa zasmiať „ Hazza choď sa obliecť El príde dole a...“ Spustil sa smiech.  Liam priviedol Eleonor za ruku rovno do kuchyne a Harry tam stál úplne nahý. Pribehol som k nej, mrkvu som nechal mrkvou a oboma rukami som jej zakryl oči. „ Nepozeraj sa a ani nedýchaj .. ideme.“  Ťahal som ju do obývačky a v pätách som mal Liama. 

Rozprávali sa skoro celú noc, nechcel som počúvať ale pár viet som zachytil keď som sa išiel v noci napiť.  Nebolo to kompletné ale blúdilo mi to mysľou hore dole. Liam keď je šťastný som šťastná aj ja.  Dúfam že ten malý bude mať jeho očká a talent.  On jej na to odpovedal dlhý monológom ako vždy Eleonor neviem či nerobíš chybu. Ľúbiš ho a nemusíš sa hrať na silnú, nemusíš stále dokazovať že...že všetko je v poriadku. Nemusíš sa znepokojovať z toho, čo si myslia iní. Ak cítiš potrebu... povedz mu to! Musíš byť v pohode, lebo len vtedy sa môžeš znovu začať smiať...skutočne smiať. A byť šťastná. Viac som nepočúval, premohol ma smäd.  Teraz sedela v našom kresle, v mojom dlhom tričku a klipkala veľkými očiskami s úsmevom od ucha k uchu. Ako by to bolo keby to dieťatko bolo moje? Odišiel by som od Christine?  Chvíľu som tam sedel a nevnímal som nič. Liamov smiech, prebiehajúceho Harrho do izby, Zaynove upravené vlasy..bola tam len ona. So smiechom sa bavila s Naillom a potom sa pozrela na mňa.  Prekrížené holé nohy ukryla pod tričko a chichotala sa. Spomenul som si na prsteň, dám jej ho.. patrí jej. Podpichnutie vlastného svedomia ktoré sa vo mne ozývalo ma bolelo Christine! Christine! To dievča ťa potrebuje. „ Braček vráť sa k nám! Choď sa spraviť za pol hodiny odchádzame.“ Prikázal mi Liam. Vymotal som sa z svojich myšlienok a odišiel som hore do izby. Zaujímalo by ma prečo mi uhýba pohľadom.

-> Liam <-

Celú noc som presedel s El v Louisovej izbe. Vlnité vlasy si rozprestrela na mojich nohách, hlavu si tam položila tiež  nohy vyložila na vyšší rám postele a rozprávala.  Cítil som ako ju bolelo keď hovorila o Jessem,  všetky už zahojené rany sa otvárali a boleli aj mňa.  Aj keby mi neviem ako zlyhávali nervy nikdy by som nezdvihol ruku na ženu.  Rozprávali sme sa ako starí priatelia. „ Mám Danielle rád, ale bojím sa že takto to ďalej nejde... nieje to také ako bývalo.“  Skúmala moju ruku, prechádzala mi prstami po pokožke. Zatvoril som oči a predstavoval som si Christine.  „  Liam musíš nechať tvoje srdce nech rozhodne. Sprav to čo cítiš, neviaž  Danielle, nezaslúži si to...“ Miestami som očami skontroloval mobil, či mi náhodou Christine neodpísala. Pár vetami ktoré som sa rozhodol v svojej hlave rozoberať keď budem sám sme ukončili debatu o Dannie, a pokračovali ďalej  „ Bolelo to a obzvlášť preto že som mojím hlúpym rozhodnutím prišla o Louisa.“ Vzdychla si a pokračovala. „ Keby som nebola hlúpa boli by sme rodina.. moje bábätko by malo ocka..ou..“  Zdvihla zrak ku mne a pustila moju ruku. Skladačku z jej slov som si skladal kocku po kocke, nebola celá, veľa častí chýbalo. Pýtal som sa ďalej a aby som ju rozptýlil hral som sa jej s prstami teraz ja. „ Pokračuj...“ Nabádal som, oprel som si hlavu o vankúš a privrel oči. „ Neprezradíš ma ak ti niečo poviem však? Si môj kamarát a budeš krstný otec môjho synčeka... musím to niekomu povedať, nevie to ani moja mama..“ Počul som len každé druhé slovo, posadila sa a potiahla ma hore, tak aby som sedel aj ja. „ Možeš mi povedať čo len chceš..ostane to len medzi nami“  Uprela na mňa svoje vlhké oči, stláčala mi obe ruky a rozprávala. „ Moje city sa ani po tom čo som spravila nezmenili, ľúbim ho... a oklamala som ho len aby bol šťastný. So mnou by nebol šťastný..dialo sa príliš veľa vecí...Liam..“ Ostal som sedieť ako oparený, čakal som či niečo nedodá či mi nepovie niečo viac, ale došlo mi, chránilo Louisa a dieťa  pred Jessem ale ublížila tým sebe.

-> Christine <-

Nemysli na nič, nemysli na nič, ukladaj nohu pred nohu..pomaly. Toto boli slová na ktoré som myslela cestou do školy. Mama do práce nešla, vybrala sa na políciu a potom nakupovať nové zariadenie nášho domu. Svoju izbu si zariadim sama, našťastie mám svojich peňazí dosť.  Na konci našej ulici ma mala čakať Carmen.  Klopkanie čiernych lodičiek sa ozývalo na chodníku, dorazila som na miesto a skontrolovala hodinky 8. 15 ukazovala ručička, som tu načas a ona ako vždy mešká.  Fúkal jemný vetrík, privoňala som k kabátu ktorý som mala na sebe aj včera, voňal..škoda že nie za Louisom ale za Liamom. Prijemná vôňa, prekrásna vôňa, rafinovaná ale súčasne krásna a neodolateľná.  Carmen vystúpia z čierneho mustangu jej otca a objala ma. Výškou sme sa teraz rovnali, pretože mala obuté červené balerínky. Cesta netrvala dlho, mali sme dostatočný čas na prekonzultovanie najbližších dní, potrebných kníh  na vyučovanie.

Pred školou stál zástup slušne oblečených študentov, pár nových tvári ktoré sme nepoznali. „ Dobré ráno slečny.“ Pozdravil nás riaditeľ, oblek mu obopínal guľaté bruško a pár vlasov ktoré ešte pred prázdninami zdobili jeho skoro plešatú hlavu zmizlo. Odpovedali sme zborovo „ Dobré ráno.“  Chvíľku sme pozorovali ako sa doslova kotúľa preč a potom nastal hlasný smiech. Po štvrť hodinovom čakaní nás všetkých posadili do auly, nechali nás podpísať jednotlivo papiere a začal sa príhovor. „ Zobuď ma keď to skončí.“  Spustila som hlavu na Carmenino rameno a zatvorila oči. Ešte som napísala smsku Louisovi nech má krásny deň a celé doobedie som driemala a myslela na to že zajtra je 2. september a ja mám narodeniny.