Directioner princes 1.

Ospravedlňujem sa, ale moje myšlienky sa nedokážu zosúladiť  a písať London 4o. z dôvodu - mám byť romantický Liam? No, not now ! Nejde to. Ale ja sa budem snažiť ju zajtra sformovať, napísať a byť romantický! Túto časť (možno) novej poviedky mám v hlave už veľmi dlho, tak som sa konečne prinútila dať vám ju tu. 

London bude pokračovať, tak ako vždy - denne hneď ako sa naladím na romantickú vlnu :D

Čítali ste to s Liam-ovým týždňom? Bez lyžičky? PRAKTIZUJEM! Už od včera,  celý večer som strávila s vidličkou v ruke, hoci keď som si miešala cukor v káve (piccolo) veľkou vidličkou bola som na smiech celému hotelu, ale nevadí :D

Tak nech sa páči, nechajte mi nejaký ten komentár či sa vám to vôbec páči ... xxx

Neotvorím oči, nie ešte chcem spať aspoň hodinu prosím.  Moje prosby neboli vyslišané a z polospánku ma vytrhla Miranda. „  Dobré ráno princezná, ako ste sa vyspali?“  Odtiahla ťažké tmavomodré závesy a do mojej izby sa dostalo toľko svetla a slnečných lúčov že už nepomáhali moje zatvorené oči. „ Miranda nie prosím, ešte chvíľku.“ Rovnakým rýchlym pohybom mi potiahla prikrývku rovnakej farby ako závesy a mne sa naskytol pohľad na jej zošedivené vlasy dokonale pozopínané maličkými čiernymi pinetkami. „ Slečna dnes vás čaká dlhý deň,  o pol hodiny príde pán Rowlings na skúšku šiat na večierok vášho brata, poobede máte hodinu španielčiny a vo večerných hodinách  je vaša prítomnosť potrebná na večeri s babičkou.“  Celkom som na to zabudla, neostáva mi nič iné, bohužiaľ musím vstávať. Spustila som bosé nohy na ľadovú kamennú dlážku a precupkala som do kúpeľne s Mirandou v pätách. „ Župan slečna, etiketa prísne zakazuje pobehovať len v pyžame.“   Zašomrala som si popod nos a cez plecia som si prehodila biely, mäkučký župan. „ Miranda, môžem sa osprchovať bez tvojej pomoci?“ Vyslúžila som si nahnevaný pohľad, ale keď som ju potiahla za úzku čiernu sukňu, vyšla von. „ Prepáč!“   Bez akéhokoľvek váhania som sa vyzliekla a naplno som otočila zlatým kohútikom. 

Prečo práve ja musím žiť takto? V pätách neuveriteľne otravná spoločníčka Miranda, dobre nie je tak veľmi otravná ale jej najobľúbenejšie spojenie je etiketa prísne zakazuje! Otec ktorý sa núti zúčastňovať sa každodenných konferencií a dobročinných akcií. Babička dokonale vyzerajúca staršia pani, ktorá si želá aby som sa vydala a viedla jej krajinu, pokračovala vo zvykoch a stále pôsobila decentne. Chcem si rozpustiť vlasy, obliecť jeansy a každý deň jazdiť na koni. Zabudla som na niekoho? Áno, na moju dvojičku. Brata, znepríjemňujúceho mi každú hodinu v tomto kaštieli. Mamičku nemám, zomrela pri pôrode nás dvoch.  Kvapka za kvapkou padala na moju bledú pokožku  a kopírovala každý záhyb môjho tela.  Z vonku a ozýval krik a klopanie na veľké drevené dvere. „ Sarah! Nemáme viac času, máte povinnosti!“  Zas tá Miranda, keď sa vydám skôr ako môj brat stanem sa Holandskou kráľovnou, tento kaštieľ bude len môj a ja vymením všetky slúžky.  „ Slečna!“  Neochotne som vypla vodu, zabalila som sa do županu a otvorila som jej dvere. Miranda v rukách držala moje kráľovsky modré šaty, pod kolená. Druhou rukou stískala čierne lodičky, spodné prádlo a malý modrý klobúčik do vlasov.  Nedbalo som sa posadila a nechcela som ju nech mi uplenie francúzsky vrkoč, natiahla som sa do pančušiek jemných ako pavučinka, a za dnešný protest som zvolila maskaru. Nesmiem sa maľovať, etiketa to zakazuje. Smola. Mirande som venovala diplomatický úsmev a spolu sme prešli k stolu. Babička  Beatrix tu nebola, určite rieši spory v krajine ale fajčí drahé cigary, komorník mi oznámil že otec odišiel s polovicou parlamentu na piatkovú poľovačku, čo znamenalo že poobede pôjdem jazdiť a nikto sa to nedozvie. Keď som sa lišiacky usmiala a posadila sa na odsunutú stoličku do jedálenského salónika vplával môj brat. „ Dobré ráno pán Eduard.“ Pozdravil Jakob, komorník a vyslal príkaz na podávanie raňajok.  „ Sestrička, tešíš sa na moje narodeniny?“ Kedy konečne pochopí že ma nezaujíma? A navyše sú to aj moje narodeniny, je predsa len o pár minút starší! Eduard bol môj úplný opak.  Ja som každý deň mala hodinu španielčiny, hodinu klavíru a venovala som sa charite a jemu otec dovolil prihlásiť sa do britského Xfaktoru, ktorý sa mu z nepochopiteľných dôvodov, teda aspoň ja som im nechápala podarilo skončiť na treťom mieste.   Druhý rok spieva a šalejú  z neho všetky dievčatá.  Nesledovala som jeho kariéru, aj keď som sa občas nemohla vyhnúť pár koncertom a predstaveniam. Londýn ma nadchol viac ako Amsterdam, a celý môj život – raz budem navštevovať univerzitu tam, ale to sa ešte musí zmeniť veľa vecí.   Pozrela som sa na svojho nechutného brata ako na striedačku  fajčil cigaretu ušúľanú z trávy a v druhej ruke držal toust, omrvinky mal okolo celých úst. „  Máš obrovské šťastie že si môj brat, inak by si bol dávno preč s tejto miestnosti!“  Nemám vo zvyku ho okrikovať, vlastne ani etiketa to nedovoľuje, ale ja často vystrkujem rožky. Každý jeden deň sa venujem svojím povinnostiam ale po dohode s otcom že si jednu jedinú vec spravím po svojom. Dnes to bola maskara na očiach, na zajtra vymyslím niečo iné. „ Slečna Sarah ospravedlňte ma ale mám tu kamarátov ktorí sú srdečne pozvaní  na moju oslavu narodenín, tak sa im idem venovať.“ Pohľadom som skontrolovala miestnosť, a keďže tu nebol nik okrem nás dvoch odvrkla som mu. „ Daj sa vypchať s tými tvojimi kamarátmi, a nezabúdaj že sú to aj moje narodeniny!“  Vypochodoval z jedálne s úškrnom, preložila som si pod stolom členky ale už znova ma Miranda poháňala. „ Princezná musíme ísť, dojedli ste?“ Spred nosa mi vzala nedojedený jogurt z kozieho mlieka a gestom ruky naznačila aby som ju nasledovala.

Postavili si ma ako pri každom opravovaní šiat na malý drevený stolík s zlatými výrezmi a otáčali ma ako bábiku.  Tuto uberieme..tam vezmeme 2 centimetre... pozri sa Dominick odstáva táto čipka.  Navlečená v bielom korzete a zatiaľ len v priesvitnej spodničke som sa krútila ako chceli. Doprava, doľava až ma to tak unudilo že som musela protestovať. „ Odchádzam, došijete to neskôr Miranda vám šaty prinesie.“ Jedno jediné šťastie, museli ma nechať ísť stále som mala modrú krv, a hoci som to nerada zneužívala niekedy mi to prišlo vhod. Milujem tento kaštieľ, letala som bosými nohami po mramorových kachličkách cez už tretie schodisko smerom dole k stajniam.  Ešte dva poschodia a prezlečiem sa do zakázaných nohavíc a saka. Posledné dva schody som preskočila a úzkymi dverami som sa ocitla v chodbe smerom k stajniam. Samozrejme nepozerala som pred seba  a v prítmí kaštieľa som do niekoho narazila. „ Oh polonahá princezná!“ Nadšene zvolal a vybuchol hlasným smiechom. Aj keď stál v tieni múru, nezapadal do tejto scénky. Univerzitná bunda ladila s modrými nohavicami a šiltovkou na tmavých vlasoch. „ Kuchyňa je inde čo tu robíš?“ Odvrkla som, nebol mi neznámi, ale osobne sme sa nikdy nestretli.  Nesúdal medzi mojími presvitajúcimi šatami a vážnym pohľadom ho priviedol do rozpakov, jeho líca sa začervenali a z prichádzajúceho schodiska sa ozval Mirandin hlas. „ Slečna Sarah etiketa zakazuje behať hore dole!“  Pozeral sa zmätene ale vyzliekol si bundu a hodil mi ju. „ Obleč sa nech nedostane infarkt.“  Bundu som mu hodila späť a bežala som ďalej dole, musím sa schovať Mirande nesmie ma vidieť s chlapcom. 

Toto tričko - pracuje sa na ňom! Ukážem vám potom :) ako sa ňom bude

 dobre spinkať !