Fight off your demons 58.

Konečne nová časť :) Užite si ju a upozornujem že už nechýba veľa ku koncu... Dávam tomu takých 6 častí ... Som zvedavá čo na diel hovoríte :) Dakujem za komentáre Barby ♥

Isabella

„Dobre mami.“ Zasmiala som sa. „Dáme ti vedieť, som veľmi unavená tak idem spať. Ahoj.“ A zložila som.

Bože... človek si ide adoptovať dieťa a je z toho hotová pohroma. Mama sa hrozne teší a ja tiež. Lahla som si do postele a vzala do ruky mobil.

Viem že prídeš neskoro láska, len ti chcem povedať že ťa ľúbim. Napísala som správu Liamovi a mobil nechala pri sebe.

Zaspala som po pár sekundách.

„Hmmmmmmmm.“

„Prepáč, nechcel som ťa zobudiť.“ Cítila som ako sa posteľ prehla pod jeho váhou. Vlasy mi zastrčil za ucho a ja som sa bez váhania k nemu pritúlila.

„Musím sa osprchovať.“ Šepol. Pokrútila som hlavou a ked som ucítila jeho prsty na mojom chrbte okamžite som zaspala.

„Li?“ Zívla som a rukou šmátrala po jeho stane postele. Nebol tam, hodinky mi ukazovali 9 ráno. Bože, spala som aspoň dvanásť hodín. Nechápavo som pokrútila hlavou, ja nikdy nespím tak dlho.

„Liiiiiiiiii.“ Kričlala som, ked som šla dolu do kuchyne. Je sobota, takže je doma.

„Tu som.“ Počula som z pracovne. Čo tam robí? Oddychuje ten chlap niekedy?

Otvorila som dvere na jeho tajomnej komnate a zúžila som oči.

„Ty si vôbec nespal.“ Obvinila som ho. Mal úplne červené oči a pod nimi fialové kruhy.

„Spal.“ Usmial sa, ale silene. Viem kedy sa smeje pravo. Niečo mi tu nehrá!

„Je ti niečo?“ Rýchlo pokrútil hlavou.

„Nie jasné že nie láska, dnes ideme za tou Pani Brownovou?“ Och skoro som zabudla.

„Ano.“ Usmiala som sa a vletela do jeho teplej náruče.

„Chod sa obliecť o hodinu vyrážame.“ Zasmial sa, ale vôbec sa to nedotklo jeho očí.

Liam a Zayn – Bradov byt

Deň pred tým

„Je to určite tu?“ Opýtal som sa Zayna, ked som videl príšerný dom, ktorý držal len tak- tak.

„Hej je, niesom kokot Payne, tieto veci viem zariadiť.“ Zaškeril sa.

„Tak podme nato.“ Otvoril som dvere na čiernom Bentley a vystúpil do teplej noci, Zayn mi bol v pätách.

„Konečne nejaký adrenalín.“ Šepol za mnou ten debil ked sme prišli k dverám. Obzeral som sa ako blázon, nechcel som aby nás niekto videl.

„Pozrieme si to tam a padáme. Musíme niečo nájsť, aby sme ho poslali do chládku na zbytok jeho života.“ Prikývol som.

Stačilo sa jemne zaprieť do dverí a povolili.

„Hľadaj čokoľvek.“ Povedal som ked sme vstúpili.

Ako prvé som cítil skazené jedlo.

„Fuj do piče, to je ale prasa.“ Šepkal Zayn.

Keby teraz vedela Bella čo robím, asi by ma zabila. Musím jej to povedať, ale ako??

Prešiel som cez miestnosť, ktorou bola pravdepodobne kuchyňa a vošiel do spálne. Zayn bol v obývačke, alebo kde. Dom bol malý, smradľavý a špinavý.

„Máš niečo?“ Opýtal som sa hlasno.

„Nie, ty?“

„Nie.“ Zakričal som späť a otvoril komodu. Ten skurvysyn tam mal deravé ponožky a slipy. Fuj...Znechutene som skrivil tvár. Len kokot môže nosiť slipy, bodaj by sa mu zaparili vajcia!

Môj pohľad padol pod pár špinavých ponožiek, trčal tam nejaký papier. Musel som sa hrozne premáhať, ale nakoniec som odsunul ponožky a vybral kôpku papierov.

 Začal som čítať.

„Kurva.“ Šepol som pre seba. „Pod sem!“ Zakričal som na Zayna, ktorý sa objavil vo dverách.

„čo?“ Nahol sa ku mne.

„Kokotko Duke si ho najal, presne ako sme si mysleli.“ Hovoril som vlastne sám pre seba.

„Liam je to dosť, urobím rozruch a ten idiot sa prizná.“ Kamarátove slová ma nepresvedčili.

Prehľadával som ostatné papiere, až niečo spadlo na zem.

Pred tým ako som sa zohol som si všimol meno na papieri. Isabella Casio.

Zayn mi podal fotku, ktorá spadla.

Bolo tam dievča, malo modré šaty. Ležalo niekde na gauči a malo zavreté oči. Uplakané, rozmazané zavreté oči. Rukami si chránilo hrudník, ale nepomohlo jej to. Viem to. Ten príbeh poznám. Bola to moja Bella.

„Pod ideme, počujem majkáky. Ked tu ostaneme niekto si všimne moje auto a sme v piči.“

Bez slova som odložil veci na miesto a prešli sme do auta.

„Bude to dobré, udáme ho a bude pokoj.“  Prikývol som ale nestačilo mi to.

Chcem ho vidieť, chcem sa mu pozerať do očí ked bude trpieť a chcem aby vedel ako trpela ona. Nikomu to nepoviem, hlavne nie Zaynovi.

„Kedy má prísť domov?“

„Mal prísť až o pár dní, ale ževraj sa vráti už zajtra.“ Povedal a venoval sa šoférovaniu.

Takže zajtra. Zajtra sa stretnem s Bradom tvárou v tvár a už sa neviem dočkať. Zatiaľ čo Zayn pridával plyn ja som žmolil Bellinu fotku na špinavom gauči v garáži vo vrecku.

Isabella

„Dobrý deň.“ Usmiala som sa na vysokú černošku a potriasla pripravenou rukou.  Liam sa obzeral všade dookola a nakoniec ju privítal aj on.

„Takže Slečna Casio a Pán Payne, chceli by ste si adoptovať dieta?“ Po celom tebe mi behali zimomriavky.

„Ano.“ Povedal Liam zamna.

„V poriadku, podte do mojej kancelárie aby som Vám priblížila detaily.“ Usmiala sa, čím nás očarila snehovo bielymi zubami.

Išli sme za nou a nakoniec nás usadila do vkusne zariadenej kancelárie.

„Samozrejme adoptovať dieťa sa nedá za týždeň, musíte čakať na povolenie z hora a tak isto Vám musím povedať podmienky, ktoré musíte spĺňať. Taká jednoduchá je napríklad, že si sa dá osvojiť dieťatko len do 18 rokov. Chceli by ste batoľa, dieťa alebo adolescenta?

„Batoľa.“ Povedala som slabo. Liam mi položil dlaň a koleno a šúchal, čo pomáhalo mojim nervom.

„Ked si vyberiete bábätko ešte nemáte vyhraté. Musíte za ním chodiť od 1 až do 3 mesiacov každý týždeň. Potom príde papier a môžete si ho vziať domov. Po mesiaci si ho môžete vziať na pár dní aby si začalo zvykať. Je to ho hrozne veľ a  tak isto veľ a párov to vzdá ešte v prvom mesiaci.“

Obaja sme boli ticho, Liam sa obšíval ako osika. Bol nespokojný, ale čušal začo som dakovala všetkým svätým. Keby začal kričať, alebo sa pýtať jeho hlúpe otázky vysmiali by nás a dieťa by sme nedostali nikdy.

„Je tu riziko dedičných chorôb, ktoré je dosť vysoké, dieťa sa nedá len tak vrátiť a bude to už navždy.“ Na chvíľku sa odmlčala a pokračovala.

„Prvou vecou bude že náš úrad príde k vám domov a zistí či dieťa môže byť v takom prostredí.“ Cítila som Liama ako sa napol, samozrejme že ho to nasralo. Ved jeho dom je veľký ako celá táto budova. Prosebne som sa na neho pozrela. Na chvíľku zavrel oči a čušal. Potichu som si vydýchla.

Po dvoch hodinách som vychádzala biela ako stena. Milion vecí, ktoré treba urobiť. Milion záležitostí, milion papierov na podpisovanie.

Liam sa ku mne neozýval, videl že niesom v poriadku. Nasadli sme do auta.

„Ideme sa niekam najesť?“ Celý deň je divný, poriadne mi ani nepozrel do očí. Niečo sa deje. Nie, Bella! Kričalo moje podvedomie. Idete si adoptovať dieťa, samozrejme že je norvozny.

„Najeme sa doma, Maria vyvárala od rána.“

„Chceš to?“ Opýtal sa ma, ked stál na červenú.

Moje hlava otočená k oknu sa ani nepohla, nechcela som aby videl moje slzy.

„Neviem.“ Pripustila som.

„Ked je to jediná možnosť, tak som zato.“ Povedal jemne. Nasucho som preglgla. Žalúdok sa mi otáčal zo strany na stranu. Toto nie je sranda, je to dieťa! Živé. Malé. Krásne stvorenie.

Mám chuť si sadnúť niekam do rohu a poriadne sa vyplakať, aby ma nikto nevidel.

Neodpovedala som mu nato a celú cestu sme už boli ticho.

Hned ako sme vošli dnu sa na nás vrhla Mária.

„Ako ?“ Pýtala sa Liama, zatiaľ čo ja som sa jej vyhla a zamierila hore.

Po celom dome rozvoniavali zemiaky. Skrútilo mi žalúdok.

„Kurva.“ Šepla som pre seba a vybehla hore. Vyzliekla som si tu hlúpu sukňu, kabátik a blúzku.  Nechala som to na zemi. Načo to bolo dobré? Obliecť si drahé veci, ked neviem či urobíme dobre? Načo ? Kurva tak načo? Natiahla som na seba tričko a vliezla do kúpeľne. Sadla som k vani, ktorá ma príjemne chladila na chrbát a začala som plakať. Začínam panikáriť. Urobiť niečo také zložité a adoptovať si dieťa? Moja mama súhlasí... Hned som to vyškrtla z hlavy! Kašlem čo si myslia iný. Potrebujem presvedčiť seba. Všetko ma bolelo a nemala som chuť na nijaké jedlo, chcela som len sedieť a plakať. Kto mi poradí? Kto ma zachráni? Čo ak urobím zle?