Fight off your demons 6.

Na konci týždňa som už bol unavený ako pes. Isabellu som nevidel, autoservis mala stále zavretý. Asthon už prišiel do práce a ja som sedel pri pohári Brandy s kamarátmi. Boli sme v klube a Asthon ma čakal von, vedel že neprídem sám.

„čo to kurva...?“ Počul som hlas a v hlave mi zadunelo. Pokúšal som si spomenúť kde to som.

Otvoril som oči a uvidel som hnedý strop, moja izba pre hostí. Spod paplónu na mojej pravici vyliezla čiernovláska a zívla si a spod paplónu na mojej ľavici vyliezla červenovláska, ktorá sa na mna krásne usmievala. No cítil som aj další pár očí ktoré na mna hľadeli. Najprv som si myslel že je to Maria, ale ked môj pohlaď padol predo mna zistil som, že je to Bella.

„Liam ešte spíme.“ Povedala čiernovláska.

„Nie, je čas na prácu.“ Usmial som sa na nu a jemne ju pohladil ju po líčku. Dievča sa zatvárilo sklamane, nakoniec sa postavilo a nahé odkráčalo k stoličke, kde malo veci. Červenovláska urobila to isté. Nahé sa tam premávali a zmierali si zvyšné prádlo po zemi. 

„Zavoláme.“ Zvodne sa zasmiali a odkráčali preč.

„Ehm.“ Odkašlal som si, Bella civela ako blázon. „ Som nahý.“ Chcel som jej naznačiť aby odišla, ale nereagovala.

Tak som sa jednoducho postavil. Bella sa hned otočila a dievčensky si skryla tvár do dlaní.

Obliekol som si len nohavice a prišiel som k nej.

„Tak pod.“ Povedal som.

„kde?“ Odvrkla.

„Nestaraj sa.“ Schmatol som ju za ruku a kráčal dolu do garáže.

„Kde to ideme?“  Bol som ticho, vrátili sa mi nejaké spomienky na divokú noc, musel som sa usmiať. Musím zavolať Zaynovi, dve baby. Znova dve. Zaškeril som sa.

„Stoj.“ Povedal som.

Pred nami stálo auto zakryté bielou plachtou.

„Tu máš auto, ale je tvoje len na tú dobu dokedy so mnou budeš. Nenechám ťa jazdiť v tej kope hovien.“

„Ak si myslíš že možeš hovoriť môjmu autu že je kopa ho...“ A stíchla. Dal som dole plachtu a biele Porshe ju umlčalo. Blýskalo sa z každej strany.

„Nechcem to.“ Povedala bez dychu.

„Je to Porshe, čo máš na plagátoch? Je. Je to Panamera? Je. Treba ti ho? Ano. Tak nevymýšľaj a vezmi si kľúče, lebo ma naserieš.“

„Asi sme sa zle pochopili Bella.“ Ukazovákom a palcom som si chytil koreň nosa. „Ty teraz pracuješ pre mňa, budeš mať a robiť čo si poviem. Bez debaty.“ Malej sa to páčilo, videl som jej to na očiach, ale nedávala to najavo.
„Dobre.“ Povedala a vzala si kľúče, hneď sa prihnala k autu a ja som sledoval ako sa ho dotýka. Jemne chodila po kapote ukazovákom, potom prešla po skle a jemne stačila tlačidlo na kľúčiku. Auto sa ihneď odomklo a ona sa ku mne otočila. Taký úsmev som ešte nevidel, mal som dokonca pocit, že sa takto nesmiala už dlho. Bola šťastná a ja som bol rád že som jej to šťastie v očiach doprial ja.
„Môže byť?“ Oprel som sa o auto.
„či môže byť?“ Podvihol som obočie. „Toto je moje vysnívané auto a mám ho zadarmo...“ Ruky vyhodila do vzduchu, musel som ju prerušiť.
„Požičané.“ Zasmial som sa.
„Je to jedno, proste ho mám a ty sa ma... ty sa ma proste opýtaš či môže byť? Jasné že áno!“ Zasmiala sa.
„Ešte som ťa nevidel sa takto smiať.“ Povedal som jej pravdivo.
„Už dlho som sa takto nesmiala.“ Vedel som to.
„prečo?“ Isabella zmrzla a prestala sa usmievať. Bola ticho.
Nechce mi to povedať?
„Isabella? Prečo si sa už dlho nesmiala? Si nádherná žena a nechápem ako je možné že ťa nikto nerobí šťastnou každý deň.“ Takéto opletačky používam na ženy bežne, ale teraz som to myslel vážne. Chcel som vedieť dôvod jej trápenia a chcel som vedieť čo jej je. No malá stuhla ešte viac, zaleskli sa jej oči. Ona ide plakať? Nie, nikdy som nevedel čo mám robiť keď žena plače.
„Tak pod, oblečiem sa! Ideme ho prevetrať.“ Zahovoril som a ukázal som na dvere aby išla prvá, ja som ju nasledoval.
„Nechceš niečo? Vodu? Čaj? Jesť?“ Opýtal som sa keď som zbieral moje veci zo zeme.
„Chcem aby si to vzal a zahodil.“ Povedala otrávene. Otočil som sa, lebo som nevedel čo myslí. Na zemi bol nohavičky- vlastne to bol tri šnúrky zošité do kopy.
„Eww.“ Znechutene som sa na ňu pozrel a zasmial som sa. Odkláňala sa od nich.
Vzal som ich do dvoch prstov a prešiel cez kuchyňu do obývačky. Bella ma nasledovala. Hodil som ich do krbu a stlačil som gombík na ovládači. Oheň vzbĺkol a spálil ich na popol.
„Môže byť?“ Otočil som sa na malú, ktorá sa už uškŕňala.
„Omnoho lepšie.“ Dala si ruky v bok. Mala na sebe tričko, čo vyzeralo ako podprsenka a čierne šortky, ktoré jej zakrývali až bruško. Povzdychol som si.
„čo je?“ Opýtala sa.
„Takto oblečená ísť nemôžeš.“ Pokrútil som hlavou.
Neveriacky na mňa zdvihla obočie. „Šibe ti?“ Opýtala sa bez okolkov.
„žiadne nadávky, Bella.“ Podotkol som, načo prevrátila oči.
„Sadni si, musím ti niečo povedať.“ Nesadla si, doslova sa zhodila na sedačku a nohy si vyložila na stôl.
„Mala by si sa správať ako dáma a ty správaš ako chlap.“ Usmial som sa, nohy som jej chytil do oboch rúk a jemnučko som ich položil na zem. Pod mojim dotykom sa zatriasla a naskočila jej husia koža. Ja som si sadol na stôl hned oproti nej.
„Je tu zopár vecí, ktoré by si mala vedieť. Už dopredu ti idem povedať, že súhlasiť musíš. Sú to vlastne moje ... príkazy.“ Bola ticho, myslím že si bola prekvapená.
„Takže nesmieš sa obliekať takto, keď niekam pôjdeme. Je to nespoločenské a mne to nevadí, ale ľudom bude. Nesmieš fajčiť, piť alkohol a hlavne nesmieš nadávať. Nikdy, nikde nebudeš nadávať.“ Zúžil som oči a malá prikývla. Čudoval som sa jej, ona súhlasila?
„A čo si mám obliekať?“ Opýtala sa v podstate bez záujmu. Postavil som a nastavil ruku, aby sa jej chytila. Ona sa namiesto toho postavila tiež a čakala kam pôjdeme. Moja ruka klesla pozdĺž tela a ukázal som na schody.
Už kráčala hore. „Chod do spálne.“ Povedal som.
V spálni som otvoril skrinku a vytiahol som kľúče. Pristúpil som k oknu. „Vidíš ten dom?“ Opýtal som sa jej, prikývla.
„Budeš tam bývať.“ Dom bol od môjho vzdialený asi 10 metrov, čiže zopár krokov.
„Ja mám kde bývať.“ Namietala.
„Povedal som že musíš súhlasiť a okrem toho.. „ Pozrel som sa na hodinky.  „Tvoje veci sa už vezú tam.“
„čo sa?“ Nechápala.
„No všetky tvoje veci by mali o chvíľku prísť.“ Môj dom aj dom vedľa- teraz už Bellin dom, boli na jednom pozemku. A včera som dal urobiť mury okolo celého areálu, aby nám tam nikto neliezol.
„Ako si si dovolil šahať na moje veci?“ Rozčúlila sa.
„ To nie ja, ja som sa ich ani nedotkol a môžeš si byť istá, že ľudia ktorý sa ich dotkli, by si s nimi nič neurobili.“ Snažil som sa zachrániť situáciu. Ale ona bola veľmi rozčúlená. Prečo? Ved sú to len veci, neviem ako sa mám zachovať. Do riti, čo tie ženy hneď vystrájajú?

Dal som jej kľúčik do ruky. „Odomkni si ho.“ Povedal som a ona ľahostajne strčila kľúčik do zámky. Ešte bola nahnevaná.
„Až po tebe.“ Povedal som a malá prekročila prah. Obzerala sa na všetky svetové strany.
„Keď chceš, kľukne to zbúrame a postavíme nový.“ Usmial som sa na nu, chcel som znova vidieť šťastie v jej očiach.
„To by boli zbytočné peniaze, ten dom je nádherný.“
„Pod hore do spálne.“ Usmial som sa.
Kráčali sme po zatočených schodoch až hore. Spálňa bola obrovská, malá veľkú balkónovú terasu, kúpeľňu a šatník, ktorý som jej chcel ukázať.
„Tak sa pod teda pozrieť čo budeš nosiť.“ Prešiel som k šatníku a dokorán ho otvoril, bol asi o dva krát väčší ako ten môj.
„Tie veci, sú pre mňa?“ Z vypúlenými očami si ich prezerala.
„Ano, všetky.“ Zaškeril som sa a pozrel som na spodné prádlo. Každá a jedná vec mala svoje miesto. Bolo tam toho veľa, ale mne sa aj tak najviac páčila časť so spodným prádlom. Boli tam hocijaké kúsky, všetko poukladané na vešiakoch. A potom tam boli ešte dvere.
„Otvor ich.“ Navrhol som jej, ked som videl ako na nich pozrela.
Bez váhania ich otvorila. Boli tam topánky, lodičky. Aj ja sám si dovolil jej kúpiť pár druhov.
„To je úchvatné.“ Obzerala si ich.
„Toto budeš nosiť. Lodičky, topánky. Žiadne botasky, alebo žabky, nič podobné. Šaty, sukne, nohavice.“ Bola otočená chrbtom, zadíval som sa jej na zadok. „žiadne kratasy čo ti ukazujú polku zadku...“ Pohľadom som prešiel po jej odhalenom chrbte. „Alebo tričká, čo vyzerajú ako podprsenky.“ Usmial som sa, ked sa otočila. Pochopila že hovorím o tom čo má na sebe a uškrnula sa.
„Ešte si nahnevaná?“ Opýtal som sa jemne.
„Neviem, už by som si rada sadla do „môjho auta“.“
„Tak teda poďme do „tvojho požičaného auta.“ Zasmial som sa.
„Ešte nejaké podmienky?“ Pýtala sa ma po ceste do garáže.
„No áno. Žiadny chlapi, vôbec žiadny.“ Povedal som tvrdo.
„V pohode.“ Vyvalil som oči, ale nepýtal som sa. Teraz jej musím povedať poslednú podmienku a ti bude ešte len nahnevaná.