sobota 16. novembra 2013

Fight off your demons 11.

Takže, anonymku neskutočne potešil počet komentárov pod posledným dielom. Je Vám vďačná a zato Vám posiela ďalšiu časť. Povedala, že ak bude veľa komentárov tak Vám bude pridávať aj každý druhý deň :) Tak šup, šup komentujte, nech môžem čítať aj ja ! :)




Liam

„Povedz mi čo sa stalo Bella.“ Prosil som ju, ale len pokrútila hlavou.
„Nie.“ Povedala. Slzy jej už netiekli potokom a moje aj jej tričko pomaly schlo.
Bola o mna opretá a ja som nevedel čo robiť.
„Tak pod, ideme aspoň do spálne. Lahnúť si.“ Navrhol som.
No malá sa pozrela smerom k oknu a znova začínala plakať.
Postavil som sa a šiel som k oknu. Mal som pocit že jej vadí.
„K-kde ideš?“ Takú paniku v hlase som nikdy nepočul. Chcela by som ostal?
„Len tu, len tam aby si ma videla.“ Povedal som jej. Zahrnul som závesy na oknách a v už nebolo žiadne slnko a vzal som do ruky deku. Prešiel som znova k nej a postavil som ju na nohy. Bola celá ľadová, rozklepaná a mokrá od slz. Deku som jej dal až na vlasy a omotal som ju okolo nej, takže jej bolo vidno len uslzené oči.
„Chyť sa ma okolo krku.“ Povedal som jej sám, lebo som nevedel či bude súhlasiť. Po malom zaváhaní podvihla obe ruky a chytila sa ma.  Jednou rukou som ju vzal za nohy a druhou som jej podopieral križe. Držal som ako princeznú. Prešiel som cez dvere, ktoré boli na zemi a a potom po schodoch dolu. Otvoril som dvere a malá sa chúlila do deky, tak aby nevidela nič.
Kráčal som s nou až k mojej spálni, tam som ju jemne požil na posteľ a tiež som zatiahol závesy. Ľahla si tam a prikryla sa perinou.
„Idem sa prezliecť.“ Povedal som potichu, no ona sebou trhla. Neprítomne pozrela na dvere od kúpeľne. Váhala či ma pustí?
„Nechám si otvorené dvere.“ Už bola pokojnejšia, tak som chcel odkráčať preč, no zastavila ma.
„Liam?“
„Ano?“ Otočil som sa až veľmi rýchlo.
„Môžeš zamĺknuť dvere? Prosím?“
„Prečo?“ Nechcel som sa opýtať, ale vykĺzlo to zo mna.
„Bojím sa.“ Šepla tak potichu, aby som to počul len ja.
„Samozrejme, ale nemusíš sa báť. Tu ti nikto neublíži.“ Podvihol som ruku a ukázal na dvere, no zamkol som ich.
„Och nie.“ Povedala zúfalo, nechápal som. Rýchlo sa postavila a prišla ku mne. Vzala moju ruku do malej dlane a pootočila ju. Rana zo skla sa mi tiahla cez lakeť.
„Do riti.“ Pozrel som sa nato.
„Prepáč.“ Povedala s citom, mal som pocit akoby znova začínala plakať.
„Nie nie Bella, to nevadí. To je dobré, nič to nie je.“ Hovoril som rýchlo. No ona ma nepočúvala, ťahala ma za ruku do kúpeľne.
„Sadni si na vanu.“ Povedala a prišla ku mne, vzala moju ruku a nahla ju nad prúd vody. Trošku to pálilo, ale nebolo to hlboké. Bol som rád že to netreba šiť.
„Máš tu niekde nejakú dezinfekciu?“ Opýtala sa, ale ja som len pokrčil ramenami. Toto pre mne nikdy nikto neurobil. Ona sa o mna ... starala. Ostal som ohromený.
Nechala moju ruku rukou a prešla ku skrinke. Jej telo sa pohybovalo pomaly so strachom. Niečo tam našla, tak mi to striekla na ruku. Zaštípalo to, ale nedal som to na sebe poznať. Len som sa na nu díval. Ako precízne to robila. Potom mi to zalepila leukoplastom a chcela odísť, no otočila sa.
„Budem len tu. Nič sa ti nestane Bella.“ Povedal som jej jemne a ona odkráčala do postele.
Čo sa kurva stalo? Musím to zistiť! Vyzliekol som si nohavice a vybral som mobil.
Zajtra prídem okolo 4 k tebe, nájdi všetko o dievčati menom Isabella Casio. Liam
Napísal som rýchlu správu kamarátovi, šéfovi polície a potom som šiel do sprchy. Bál som sa o nu. Čo ju tak vystrašilo? Prečo sa bojí? Ved by jej tu nikdy nikto neublížil. Ani ja nie.
Vyvoňaný v čistých pyžamových nohaviciach som prišiel k nej. Nespala, oči mala doširoka otvorené. No ked ma videla, trošku sa uvoľnila.
„Bella, chceš spať?“ Stál som pri posteli.
„Asi áno.“
„Môžem si ľahnúť aj ja?“ Chcel som vedieť. „No vieš... ja... slubujem že sa ťa... nedotknem.“ Plietol sa mi jazyk.
„Môžeš, je to tvoja posteľ.“ Očami nenápadne prešla po mojom bruchu a odignorovala to že sa jej nedotknem. Vliezol som do postele a ruky si dal za hlavu. Zdalo sa mi to, alebo sa vážne trošku prisunula? Ruku posunula ku mne, mal som pocit že chce aby som jej ju chytil, ale nevedel som či môžem. Nikdy som nikomu nechytal ruku.
„Môžem?“ Lahol som si nabok a ukázal som na jej ruku. Doširoka otvorila oči.
„Nemusíš sa ma báť Bella, ja by som ti nikdy neublížil.“ Bola to pravda, úmyselne nikdy. Potom prikývla a stále sa mi dívala do očí.
Jemne som vsunul moju ruku pod tú jej a trošku som ju stačil. Hned som sa na nu pozrel, či môžem. No malá slza sa jej skotúľala po líci.
„Prepáč! Nechcel som. Už to nikdy neurobím.“ Povedal som rýchlo a otočil som sa, aby som sa nemusel pozerať jej slzy, ktorými mi dala najavo že ma nechce.

Dve hodiny som sedel pri jej spiacom tele a pozoroval ju. No volala mi Abby, že už musím prísť do práce. Už bolo pol jedenástej.
„Bella?“ Dúfal som že nespí tuho a že sa zobudí, ale dúfal som zle.
„Isabella, vstávaj.“ Povedal som hlasnejšie.
„Bella.“ Jedným palcom som do nej štuchol a ona rozlepila oči.
„Ideme do práce a už meškám. Musíš ísť so mnou, nenechám ťa tu samu. Tak vstaň a obleč sa, budem ťa čakať dole.“ Povedal som tvrdšie, ako som chcel.
Zmizol som dolu a najedol som sa, jedna porcia tu bola pre nu. Vzal som mobil a už oblečený som ostal sedieť na stoličke a začal som vybavovať telefonáty aby som mal potom menej práce.
Isabella prišla dole a sadla si za stôl.
„Dobré ráno slečna, chcete na hrianky aj maslo?“ Opýtala sa Maria.
„Dobré Maria, áno.“ Odpovedala. Telefonoval som s Abby a pritom som sa na nu zadíval, oči mala celé opuchnuté od včerajšieho plaču a hlas sa jej triasol.
Potichu sa najedla a potom sme spolu odkráčali k autu.
„šoféruješ.“ Povedal som jej a hodil kľúče.
Ked ma nechce, tak ma nechce. Nechcem ani ja ju. Povedal som si a chcel som to aj dodržať. Ale jej pravá noha na plyne ma zneistila. Sukňa sa jej vyhrnula vyššie, ako bolo treba a moja ruka ma neposlúchala. Dal som si ju do vrecka a stačil v päsť. Nemôžem sa jej dotýkať.
Prišli sme do práce a vyviezli sa výťahom hore.
„Ideš so mnou do pracovne? Môžeš ísť kam len chceš Bella.“ Nechcel som ju nútiť.
„Idem s tebou Liam.“ Prikývol som a prešli okolo Abby.
„Chceš kávu, čaj, alebo niečo iné?“ Opýtal som sa jej.
„Kávu.“
„Abby dva krát kávu a rýchlo.“ Nemal som dobrú náladu.
„Dobrý deň Pán Payne a ... emh... slečna.“ Povedala Abby a otočila sa na päte.
„Tu si celé dni?“ Opýtala sa ma ked si sa postavila k môjmu stolu.
„Hej, som tu stále.“ Chcela si sadnúť za kreslo oproti môjmu, no zastavil som ju.
„Idem dole Bella, sadni si tu a počkaj ma.“ Ukázal som na moje kreslo. Nechápavo sa na mna pozrela ale sadla si tam. Uškrnula sa.
„Páči sa mi to.“ Povedala.
„Bodaj by nie, ked ten kto tam sedí zarába milióny dolárov.“
„Prosím? Koľko?“ Zhlboka sa na dýchla.

„Milióny.“ Zopakoval som a zabuchol za sebou dvere.

8 komentárov:

  1. Je to skvělé! Ten Liam jak se jí snaží chránit, to je hezký! :)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Strašne sa mi táto poviedka páči! Úžasná! :)

    OdpovedaťOdstrániť
  3. skvelá časť :) som zvedavá ako bude reagovať Liam, keď sa dozvie o tom čo sa stalo Belle :)

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Prosím, rychle další! Miluju tuto povídku!!! :)

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Skvelá časť ! Zbožňujem túto poviedku. Som zvedavá, kam bude smerovať ich vzťah. ... Danka :)

    OdpovedaťOdstrániť
  6. Ja som taká zvedavá ako to bude pokracovat. Je to skvelé! :)

    OdpovedaťOdstrániť
  7. Liam hneď nasraný, že ho nechce :D Strašné nafúknúté ego.... :D skvelé, teším sa na ďalšiu časť :)

    OdpovedaťOdstrániť