Takže, anonymku neskutočne potešil počet komentárov pod posledným dielom. Je Vám vďačná a zato Vám posiela ďalšiu časť. Povedala, že ak bude veľa komentárov tak Vám bude pridávať aj každý druhý deň :) Tak šup, šup komentujte, nech môžem čítať aj ja ! :)
Liam
„Povedz mi čo sa stalo
Bella.“ Prosil som ju, ale len pokrútila hlavou.
„Nie.“ Povedala. Slzy jej
už netiekli potokom a moje aj jej tričko pomaly schlo.
Bola o mna opretá
a ja som nevedel čo robiť.
„Tak pod, ideme aspoň do
spálne. Lahnúť si.“ Navrhol som.
No malá sa pozrela smerom
k oknu a znova začínala plakať.
Postavil som sa
a šiel som k oknu. Mal som pocit že jej vadí.
„Len tu, len tam aby si ma
videla.“ Povedal som jej. Zahrnul som závesy na oknách a v už nebolo
žiadne slnko a vzal som do ruky deku. Prešiel som znova k nej
a postavil som ju na nohy. Bola celá ľadová, rozklepaná a mokrá od
slz. Deku som jej dal až na vlasy a omotal som ju okolo nej, takže jej
bolo vidno len uslzené oči.
„Chyť sa ma okolo krku.“
Povedal som jej sám, lebo som nevedel či bude súhlasiť. Po malom zaváhaní
podvihla obe ruky a chytila sa ma.
Jednou rukou som ju vzal za nohy a druhou som jej podopieral križe.
Držal som ako princeznú. Prešiel som cez dvere, ktoré boli na zemi
a a potom po schodoch dolu. Otvoril som dvere a malá sa chúlila
do deky, tak aby nevidela nič.
Kráčal som s nou až
k mojej spálni, tam som ju jemne požil na posteľ a tiež som zatiahol
závesy. Ľahla si tam a prikryla sa perinou.
„Idem sa prezliecť.“
Povedal som potichu, no ona sebou trhla. Neprítomne pozrela na dvere od
kúpeľne. Váhala či ma pustí?
„Nechám si otvorené
dvere.“ Už bola pokojnejšia, tak som chcel odkráčať preč, no zastavila ma.
„Liam?“
„Ano?“ Otočil som sa až
veľmi rýchlo.
„Môžeš zamĺknuť dvere?
Prosím?“
„Prečo?“ Nechcel som sa
opýtať, ale vykĺzlo to zo mna.
„Bojím sa.“ Šepla tak
potichu, aby som to počul len ja.
„Samozrejme, ale nemusíš
sa báť. Tu ti nikto neublíži.“ Podvihol som ruku a ukázal na dvere, no
zamkol som ich.
„Och nie.“ Povedala
zúfalo, nechápal som. Rýchlo sa postavila a prišla ku mne. Vzala moju ruku
do malej dlane a pootočila ju. Rana zo skla sa mi tiahla cez lakeť.
„Do riti.“ Pozrel som sa
nato.
„Prepáč.“ Povedala
s citom, mal som pocit akoby znova začínala plakať.
„Nie nie Bella, to nevadí.
To je dobré, nič to nie je.“ Hovoril som rýchlo. No ona ma nepočúvala, ťahala
ma za ruku do kúpeľne.
„Sadni si na vanu.“
Povedala a prišla ku mne, vzala moju ruku a nahla ju nad prúd vody.
Trošku to pálilo, ale nebolo to hlboké. Bol som rád že to netreba šiť.
„Máš tu niekde nejakú dezinfekciu?“
Opýtala sa, ale ja som len pokrčil ramenami. Toto pre mne nikdy nikto neurobil.
Ona sa o mna ... starala. Ostal som ohromený.
Nechala moju ruku rukou
a prešla ku skrinke. Jej telo sa pohybovalo pomaly so strachom. Niečo tam
našla, tak mi to striekla na ruku. Zaštípalo to, ale nedal som to na sebe
poznať. Len som sa na nu díval. Ako precízne to robila. Potom mi to zalepila leukoplastom
a chcela odísť, no otočila sa.
„Budem len tu. Nič sa ti
nestane Bella.“ Povedal som jej jemne a ona odkráčala do postele.
Čo sa kurva stalo? Musím
to zistiť! Vyzliekol som si nohavice a vybral som mobil.
Zajtra prídem okolo 4 k tebe, nájdi všetko
o dievčati menom Isabella Casio. Liam
Napísal som rýchlu správu
kamarátovi, šéfovi polície a potom som šiel do sprchy. Bál som sa
o nu. Čo ju tak vystrašilo? Prečo sa bojí? Ved by jej tu nikdy nikto
neublížil. Ani ja nie.
Vyvoňaný v čistých
pyžamových nohaviciach som prišiel k nej. Nespala, oči mala doširoka
otvorené. No ked ma videla, trošku sa uvoľnila.
„Bella, chceš spať?“ Stál
som pri posteli.
„Asi áno.“
„Môžem si ľahnúť aj ja?“
Chcel som vedieť. „No vieš... ja... slubujem že sa ťa... nedotknem.“ Plietol sa
mi jazyk.
„Môžeš, je to tvoja posteľ.“
Očami nenápadne prešla po mojom bruchu a odignorovala to že sa jej
nedotknem. Vliezol som do postele a ruky si dal za hlavu. Zdalo sa mi to,
alebo sa vážne trošku prisunula? Ruku posunula ku mne, mal som pocit že chce
aby som jej ju chytil, ale nevedel som či môžem. Nikdy som nikomu nechytal
ruku.
„Môžem?“ Lahol som si
nabok a ukázal som na jej ruku. Doširoka otvorila oči.
„Nemusíš sa ma báť Bella,
ja by som ti nikdy neublížil.“ Bola to pravda, úmyselne nikdy. Potom prikývla
a stále sa mi dívala do očí.
Jemne som vsunul moju ruku
pod tú jej a trošku som ju stačil. Hned som sa na nu pozrel, či môžem. No
malá slza sa jej skotúľala po líci.
„Prepáč! Nechcel som. Už
to nikdy neurobím.“ Povedal som rýchlo a otočil som sa, aby som sa nemusel
pozerať jej slzy, ktorými mi dala najavo že ma nechce.
Dve hodiny som sedel pri
jej spiacom tele a pozoroval ju. No volala mi Abby, že už musím prísť do
práce. Už bolo pol jedenástej.
„Bella?“ Dúfal som že
nespí tuho a že sa zobudí, ale dúfal som zle.
„Isabella, vstávaj.“
Povedal som hlasnejšie.
„Bella.“ Jedným palcom som
do nej štuchol a ona rozlepila oči.
„Ideme do práce a už
meškám. Musíš ísť so mnou, nenechám ťa tu samu. Tak vstaň a obleč sa,
budem ťa čakať dole.“ Povedal som tvrdšie, ako som chcel.
Zmizol som dolu
a najedol som sa, jedna porcia tu bola pre nu. Vzal som mobil a už
oblečený som ostal sedieť na stoličke a začal som vybavovať
telefonáty aby som mal potom menej práce.
Isabella prišla dole
a sadla si za stôl.
„Dobré ráno slečna, chcete
na hrianky aj maslo?“ Opýtala sa Maria.
„Dobré Maria, áno.“
Odpovedala. Telefonoval som s Abby a pritom som sa na nu zadíval, oči
mala celé opuchnuté od včerajšieho plaču a hlas sa jej triasol.
Potichu sa najedla
a potom sme spolu odkráčali k autu.
„šoféruješ.“ Povedal som
jej a hodil kľúče.
Ked ma nechce, tak ma
nechce. Nechcem ani ja ju. Povedal som si a chcel som to aj dodržať. Ale
jej pravá noha na plyne ma zneistila. Sukňa sa jej vyhrnula vyššie, ako bolo
treba a moja ruka ma neposlúchala. Dal som si ju do vrecka a stačil
v päsť. Nemôžem sa jej dotýkať.
Prišli sme do práce
a vyviezli sa výťahom hore.
„Ideš so mnou do pracovne?
Môžeš ísť kam len chceš Bella.“ Nechcel som ju nútiť.
„Idem s tebou Liam.“
Prikývol som a prešli okolo Abby.
„Chceš kávu, čaj, alebo
niečo iné?“ Opýtal som sa jej.
„Kávu.“
„Abby dva krát kávu
a rýchlo.“ Nemal som dobrú náladu.
„Dobrý deň Pán Payne a ...
emh... slečna.“ Povedala Abby a otočila sa na päte.
„Tu si celé dni?“ Opýtala
sa ma ked si sa postavila k môjmu stolu.
„Hej, som tu stále.“
Chcela si sadnúť za kreslo oproti môjmu, no zastavil som ju.
„Idem dole Bella, sadni si
tu a počkaj ma.“ Ukázal som na moje kreslo. Nechápavo sa na mna pozrela
ale sadla si tam. Uškrnula sa.
„Páči sa mi to.“ Povedala.
„Bodaj by nie, ked ten kto
tam sedí zarába milióny dolárov.“
„Prosím? Koľko?“ Zhlboka
sa na dýchla.
„Milióny.“ Zopakoval som
a zabuchol za sebou dvere.
Je to skvělé! Ten Liam jak se jí snaží chránit, to je hezký! :)
OdpovedaťOdstrániťStrašne sa mi táto poviedka páči! Úžasná! :)
OdpovedaťOdstrániťskvelá časť :) som zvedavá ako bude reagovať Liam, keď sa dozvie o tom čo sa stalo Belle :)
OdpovedaťOdstrániťProsím, rychle další! Miluju tuto povídku!!! :)
OdpovedaťOdstrániťSkvelá časť ! Zbožňujem túto poviedku. Som zvedavá, kam bude smerovať ich vzťah. ... Danka :)
OdpovedaťOdstrániťJa som taká zvedavá ako to bude pokracovat. Je to skvelé! :)
OdpovedaťOdstrániťLiam hneď nasraný, že ho nechce :D Strašné nafúknúté ego.... :D skvelé, teším sa na ďalšiu časť :)
OdpovedaťOdstrániťskvelé chce daľšiu :D
OdpovedaťOdstrániť