Amy, who lives next to you? 42. The End

****Niall****

Musím za ňou bežať, rozhodol som sa na koniec, keď ušla potom, čo ma videla s Mary. Som taký idiot! „Amy?!“ kričal som, no bola ďaleko a nepočula. Alebo ma ignorovala. Kým som dobehol k vchodu, bola už dávno dnu a dvere boli zatvorené.  Kde mám kľúče?! To snáď nie! Prehľadal som všetky vrecká, no kľúče som zrejme stratil. Zanadával som si a bežal späť k lavičke, kde sme sedeli s Mary. No tááák, musia tu niekde byť. Museli mi len vypadnúť. Päť minút som sa tam kolenačky hrabal vo vysokej tráve, kým som ich našiel. Zdvihol som ich a rovno utekal späť k činžiaku. Zadýchaný som stál pri dverách a snažil sa trasúcimi rukami trafiť kľúč do dierky. 

„Pomôžem Vám?“ ozvala sa staršia pani z druhého poschodia, ktorá sa tiež chcela dostať dnu, no ja som už päť minút blokoval dvere v bezúspešnej snahe otvoriť ich. Prikývol som a ona ich za pár sekúnd otvorila. Zakričal som za ňou, že ďakujem a bežal dnu. Po piatich metroch som sa vrátil. Moje kľúče! S úsmevom mi ich podala a ja som utekal po schodoch. Rovno som zabúchal na jej dvere, no neozývala sa, nebolo nič počuť. Trieskal som z celej sily. „Amy! Ja ti to vysvetlím! Amy! Otvor! Prosím, vysvetlím ti to! Amy! Musíš mi otvoriť! Milujem ťa! Amy! Otvor! Prosím!“ zúfalo som kričal a búchal do dverí, no neozývala sa. Stalo sa niečo? Prečo sa neozýva?! Buchol som do dverí, v snahe vyraziť ich, potom som si uvedomil, že mám kľúč. Zväzok mi vypadol z ruky, kým som hľadal ten správny.

Konečne som ho vopchal do zámky a dvere sa potichu otvorili. „Amy?“ spýtal som sa a nazrel dnu. Miestnosť bola prázdna. Nie je tu? Kde je? Veď bežala dnu. Čo sa stalo? Obzeral som sa po maličkej izbe. Nebolo tu jediné miesto, kde by sa mohla skryť. Nie je tu. Ale kde potom je? Čo som to urobil? Som taký debil! Zničil som to všetko! Nemohol som tomu pomôcť, po lícach mi začali tiecť slzy. Musím ju nájsť a povedať jej, že ma to mrzí. Že som bol idiot. Otoči som sa a šiel smerom von, keď som o čosi zakopol. Chytil som sa steny, a keď som našiel rovnováhu, pozrel som sa pod nohy. Ležala tam kockovaná taška, ktorú nosí do školy. Jemne som ju odtisol z cesty, až potom si uvedomil, že ak tu má tašku, musí tu byť. Pozrel som zasa po miestnosti, no len som sa utvrdil v tom, že je prázdna. Kde môže byť?! Jediná tu bola kúpelňa, druhá miestnosť v jej byte.

Prešiel som k dverám a nedokázal som zabráňiť výkriku. Zpopod nich tiekla červená tekutina a ja som nemusel rozmýšlať, čo to bolo. Rýchlo som ich otvoril a pri pohľade dnu sa mi zakrútila hlava. Ležala na zemi, v kaluži krvy. „Amy, čo sa ti to stalo?“ pýtal som sa jej s plačom, kým som vo vrecku hľadal mobil. Na sekundu pohla viečkami a skúšala otvoriť oči. Pozrela na mňa a skúsila sa zahnať a streliť mi. Bolo to neuveriteľne pomalé. V polovici pohybu jej ruka padla na zem, zavrela oči a už sa nepohla. Nemohol som sa pozerať na jej zakrvavenú tvár, radšej som zdvihol pohľad. No keď som uvidel zrkadlo, na ktorom bol krvou napísaný odkaz pre mňa, podlomili sa mi kolená a už som ležal na zemi pri nej.

O necelý týždeň sa konal pohreb. So slzami v očiach som sa usadil na stoličku úplne vzadu a celé to neprítomne sledoval. Prišli aj chalani, aj Sara, Danny, Carrie a El. Len naše kytice zabrali asi polovicu miesta okolo jej hrobu. Pristúpil som k nemu ako posledný a položil veľkú kyticu červenách ruží. Amy, ja som ťa ľúbil, naznačil som perami belasej oblohe, ktorá sa nezvyčajne objavila, akoby na jej počesť a poslal jej vzdušný bozk. Milujem ťa, zopakoval som potichu, utrel si slzy a pomaly kráčal domov. V paneláku som však zastal pred jej dverami namiesto svojich. Chvíľku som váhal, no nakoniec som otočil kľúčom a v tichosti stisol kľučku.

Dvere sa nečujne otvorili a všetko dnu bolo tak, ako pred tým. Nevedel som, či je to dobrý nápad, no otvoril som dvere na kúpelni. Na zrkadle stále svietil ten nápis. Nemohol som zabrániť prstom, aby po ňom prešli, bola to moja posledná spomienka na ňu. Hladkal som ho, akoby to mohla cítiť, akoby som sa cezeň dotýkal jej. Stále nové a nové slzy mi tiekli po tvári. Prečo odišla? A bez rozlúčky? Bez toho, aby sme sa mohli udobriť a ja som jej povedal, že ju milujem? Vyšiel som z jej bytu, no dvere nechal otvorené, kým som prešiel do svojho. Zo starej drevenej skrine som vyhrabal drobnú krabičku, ktorú som tam skrýval už pár týždňov. Čakal som na správnu chvíľu, no tá už nikdy nepríde. Pretože som to celé zničil. Venoval som drobnému prstienku posledný pohľad, kým som ho z celej sily hodil von otvoreným oknom. Teraz je preč. Tak ako ona. S hlasným buchnutím som zavrel dvere svojho bytu a vošiel do jej. Znova som zakopol o kockovanú tašku pri dverách, keď ma niečo napadlo. Sklonil som sa k nej a hľadal, čo som potreboval. S hrubou čiernou fixkou som prešiel do kúpelne a pod jej odkaz na zrkadlo dopísal: I love u too. Prsty sa mi triasli a fixka sa mi z nich vyšmykla. Pozrel som sa na zem a všimol si, že ležala vedľa rúžovej žiletky posiatej zaschnutými kvapkami krvy. Zdvihol som ju neisto do ruky a pozrel smerom k oblohe. Zašepkal som: milujem ťa, poslal jej posledný vzdušný bozk a ostrie si priložil k zápästiu.

♥ THE END ♥