Fight off your demons 51.

 Ako som sľúbila pridala som další diel. Chcela by som Vám oznámiť že už nechýba veľa do konca, ešte tak 10 častí... :) Som veľmi rada že čítate a dakujem za konemtáre :) (btw: ešte tak dve časti a príde poriadny šok... pre Vás :D ) ♥ Barby

Sedel tam. Bol to on! Liam! Chcela som prísť k nemu a objať ho, pobozkať, no nemohla som.

Ruky mal zložené pred sebou na stole a hlavu opretú o jeho hranu. Nezaujímalo ho čo sa deje v miestnosti. Vyzeral inak, bol zarastený viac ako zvyčajne z boku som to videla.

Dvere sa za mnou otvorili, bola to tá sekretárka.

„Dáte si niečo na pitie?“ Opýtala sa ma.

„Nie.“ Odpovedala som slabo, nemohla som sa prestať pozerať na Liama, ktorý stuhol. Úplne pomaly ako vo filme sa narovnal, ale pozeral do zeme.

„Takže ponuka tu bola, Pán Payne súhlasíte? Musíte sa vyjadriť teraz.“ Bol ticho, nepozrel sa hore.

„Pane.“ Prihovoril sa Liamovi Asthon. Liam podvihol hlavu a pozrel sa mi priamo do očí.

Boli iné. Temné. Nahnevané. Slabé, bez života ale hlave v nich bolo vidno bolesť. Trpel. Pozeral na mna a ja na neho. Stála som tak ako hlupaňa.

„Bella, pod sem.“ Povedal mi Duke a postavil sa. Chytil ma za ruku a potiahol na voľné miesto pri nom. Videla som ako sa Liamovi napla sánka, nevnímal. Pozeral len na mna, ale mne sa zdalo že ma nevidí. Nebola tam vášeň ani láska. Len hnev. Nenávidel ma. Očami preskakoval mna mna, na Duka a na naše spojené ruky.

„Takže kedže Pán Payne nesúhlasí ja to vezmem.“ Povedal Duke a podal papiere sekretárke.

Nastalo ticho, všetci sa pozerali na Liama, len Liam sa pozeral na mna.

Oči. Zaujímali ma len oči chcela som si ich pamätať navždy. Nádherné hnedé oči, ktoré som tak zranila. Dokázala by som sa ne neho pozerať celé dni, týždne. Ten chlap je všetko čo chcem, nikdy som nič iné nechcela. Len jeho. Tak prečo? Prečo som to tak pokazila?

„Pán Payne.“ Prehovoril chlapík sediaci po Liamovej pravici. „Práve ste prišili o väčšinu vašich akcii.“ Vypúlila som oči, Liam ho nepočúval. Potom ako keby mu to došlo, postavil sa a prikývol.

„Už som aj tak stratil všetko.“ Povedal priamo mne a odkráčal preč. Asthon ho nasledoval. Nechápavo som sa obzerala a vyprevádzala ho pohľadom. Telo som si necítila a mozog mi nepracoval, stratila som ho?

„Prečo si to urobil?“ Zvýšila som hlas na Duka, ktorý pokrútil hlavou.

„Nie Bella, ja som nevedel že...“ Postavila som sa a rýchlo som odkráčala do jeho pracovne. 

„Bella.“ Kričal za mnou.

Vošla som do jeho kancelárie a čakala ho, vošiel.

„Bella ja ...“

„Prečo si to urobil? Čo to má znamenať?“ Kričala som.

„Ver mi. Ja som to nevedel, malo to byť stretnutie. Ráno som volal mojej sekretárke a povedala mi že sa idú prejedávať nejaké akcie, keby som vedel že príde aj on nikdy by som ťa nevolal. Nič by som ti nepovedal.“

„Bože...“ Sadla som si a dala som ruky na tvár.

„Nikdy by som ti takto neublížil Bella.“ Čupol si ku mne a chytil ma za kolená. „Nikdy by som ti neublížil.“ Pripomenulo mi to Liamove slová a jediné načo som sa zmohla bol vzlyk.

„Neplač, prosím.“ Ruky položil na moje ramená a šúchal mi ich. Bolo to celkom nepríjemné, necítila som sa dobre. Postavila som sa a pretrela si oči plné slz.

„Objím ma. Viem že nemáš rada fyzický kontakt, ale objím ja.“ Prehovoril potichu. Nechcela som to. Prihnal sa ku mne a urobil to sám. Obmotal okolo mna jeho ruky a objímal ma dlho. Ja som len stála, ruky som mala pri tele a čakala som kedy ma pustí. Bol to kamarát, ale jeho ruky mi nerobili dobre.

„Mala by som ísť.“ Odklonil sa a jemne usmial.

„Odveziem ťa.“

„Pôjdem peši, nechcem ťa obťažovať.“ Nebola to pravda, nechcela som s ním byť.

„Bella odveziem ťa.“ Pokrútila som hlavou.

„Chcem sa prejsť.“ Môj hlas bol hrubý, chcela som aby pochopil že chcem byť sama. Nakoniec prikývol. Obliekol mi kabát a vzala som si kabelku. Prešla som k dverám a otvorila ich, no niečo ma napadlo.

„Ako vieš že nemám rada fyzický kontakt?“ Najprv sa zatváril zvláštne a potom sa usmial.

„Som všímavý Bella, vidím to.“ Povedal. Nasilu som sa usmiala a odišla som preč. Dúfala som že sa neurazil, kedže je jediný koho teraz mám.

Kráčala som domov vo vysokých topánkach. Míňala som ľudí, ktorý sa ponáhľali do práce a rozmýšľala som či to stihnú. Kým som prišla domov, boleli ma nohy a točila sa mi hlava. Chcela som sa hodiť do postele a plakať, no neurobila som to. Namiesto toho som si uvarila čaj a sadla som si na balkon. Myslela som na jeho oči. Ako na mna pozeral, predstavovala som si že príde a dotkne sa ma. Ihned mi na tele naskákali zimomriavky. To ako sa mu stále napli svaly ked sa hneval a na jeho zaťatú sánku, ked sa ma Duke dotkol. Prečo som to urobila? Prečo som mu povedala veci ktoré si ani nemyslím a viem že nie su pravdivé? Chránil ma pred všetkými a všetkým a teraz je preč. Ja som odišla a nemala som to urobiť. Mala som sa tomu postaviť tak ako ma žiadal, mala som ísť spať a ráno sa zobudiť už normálna. Mala som ho počúvnuť a ísť za mamou. Do očí sa mi znova nahnali slzy. Mama... čo by som dala zato, keby tu bola? Keby vedela že žijem a objala ma. Povedala by mi čo je správne a som si istá že by Liama milovala. Musela som sa usmiať. Stále pre mna chcela niekoho ako bol on, aby ma držal na uzde a aby ma nasmeroval správnym smerom.

Zaspala som na balkone a sníval sa sen. Bola som v garáži, Brad sa nado mnou naklánal. Cítila som bolesť, ktorú mi spôsobil. Všetko som si to pamätala. Všetku jeho hrubosť a to ako kričal moje meno. Isabella. Isabella. Isabella. Dookola. Udrel ma do tváre, cítila som krv ako mi tečie z kútika úst. Už som nemala silu sa mu vzpierať, nechala som ho nech pokračuje. Slzy mi tiekli po lícach a jediné načo som myslela bola moja mama. Skončil. Postavil sa a usmieval. Ked som sa pozrela lepšie zistila som že to nieje Brad. Duke?

„Duke?“ šepla som zničene, bezvládne.

Prudko som sa posadila. Och bože... Vzlykala som do ticha. Deň vystriedala noc. Musela som spať tuho. Bola mi zima, ale nechcelo sa mi postaviť sa. Čaj som mala dávno ľadový a ľudia už boli určite doma z práce.

Sedela som tam ešte dlho. Nakoniec som si šla ľahnúť a znova som zaspala nepokojným spánkom.

Prešiel týždeň, možno viac. Dni som už dávno prestala počítať, nechodila som von. Duke chodil tu. Prestala som s ním chodiť na večere, on mi nosil jedlo tu. Nechcela som ho, nemala som náladu na jedlo. Chcela som len Liama.

„Bella v sobotu robím narodeninovú párty.“ Sedel oproti mne a pil kávu.

„Nechcem ju.“ Odvrkla som, nie preto aby som bola na neho zlá. Preto, lebo som sa nechcela baviť.

„Je to zariadené, je to tvoja oslava a nebude tam veľa ľudí. Zopár bývalých spolužiakov a tak.“ Usmial sa. „Aspoň vypneš a opiješ sa.“ Pokrútila som hlavou.

„Bella, nechcem byť zlý ale vážne je to tvoja oslava a musíš tam prísť. Ved si oslávenkyňa.“

Presviedčal ma dlho. Až v sobotu ráno som súhlasila.

„Bella, všetko je hotové. Prídem po teba o pol druhej, nechcem počuť nie a ani žiadne výhovorky.“

Hovoril do telefonu.

„Duke ja...“

„Nie, chceš aby som to teraz odvolal? Aby moja práca vyšla nazmar?“ Kurva...

„Samozrejme že nechcem.“ Pripustila som.

„Tak nevymýšľaj, hod sa seba šaty a pol druhej som pri tebe.“ Zložil.

Povzdychla som si vyliezla som z postele. Dala som si dlhú sprchu a kedsom  sa pozrela do zrkadla, skoro som odpadla. Mala som veľké kruhy pod očami, bola som biela ako stena a lícne kosti mi trčali z tváre. Rozmýšľala som, ako dlho som spala lebo sa mi zdalo že aspoň mesiac.

Naniesla som si make-up, len trošku aby zakryl kruhy pod očami a dala som si špirálu. Nevedela som čo si obliecť. Vlastne ma to nezaujímalo. Vzala som si prvé šaty čo som našla. Boli sivé, bez rukávov až pod kolená. Kašlem nato, aj tak tam idem nasilu.

Oblečená a pripravená som čakala kym príde Duke. Nasadla som do auta a nechcene si zapla pás.

„Tešíš sa?“ Mal na sebe oblek. Čierny, pekný. Ale nie taký nosieval Liam. Hned som tú myšlienku zahnala, lebo by som si ešte viac pokazila večer. Došli sme na párty, kde som spoznala pár známych tvári. Spolužiaci, starý kamaráti ale nikto kto by mi stál za ne-falošný úsmev. Zdalo sa mi, že to trvá celú večnosť. Všetci boli milí a bavili sa so mnou o normálnych veciach a väčšina z nich si myslela že s Dukom chodím tak som ich vyviedla z omylu. Ludia už boli pripitý a schyľovalo sa k večeru, ked som sa rozhodla, že sa idem prevetrať. Vyšla som von a pozorovala krásny výhľad na New York, ktorý umožňoval Dukov dom. Konečne som bola chvíľku sama. V ruke som zvierala pohár v ktorom bol džús. Nechcela som piť, nemala som nato náladu. Klamem... Nepila som, lebo to mám zakázané. Nebol by rád. Napravila som si šaty a pozorovala autá, ktoré chodili po ďalekej diaľnici.

„Bože...“ Duke stál za mnou a dosť ma vystrašil.

„žľakla som sa.“ Nebol opitý, ale bolo vidno že toho trochu popil.

„Bella čo tu robíš?“ Vyškerený sa pýtal.

„Neviem, chcela som sa nedýchať vzduchu.“ Zapálil si cigaretu a stál tam so mnou.

Potom ma vzal za ruku ťahal dnu, bolo z neho cítiť whisky.

„Pod so mnou.“ Šepol mi a kráčal hore.

Nechápavo som za ním išla až kým sme neprišli do jeho izby. Bola tam veľká, manželská posteľ a veľa poličiek. Všetko v takom barokovom štýle, prišlo mi to zvláštne.

Prešiel až k sedačke a vyzliekol si sako, ani som si nevšimla, že mal v ruke pohár. Celý ho vypil, až ho striaslo a postom sa usmial.

„Ved si sadni, nestoj tam.“ Hovoril nahlas. 

Sadla som si na kraj postele a pozorovala som ho.

„Vieš Bella, sme dobrý kamaráti.“ Usmial sa.

„Sme.“ Pritakala som.

„Veľmi dobrý.“ Urobil grimasu.

„Duke o čo ti ide?“

„Vieš, páčiš sa mi Isabella.“ Kurva! Nie! Môžeme byť neviem aký kamaráti, ale Isabella ma volať nebudeš.

„Bella.“ Opravila som ho slabým hláskom, načo sa zasmial na nejakom svojom vtipe.

„Ked sme boli spolu na strednej, nikdy si nedovolila sa ťa dotknúť.“ Pozrel mi priamo do očí. Chplky na tele sa mi postavili, nasucho som preglgla. „Milovať sa s tebou.“ Dodal.

„Duke o čo ti ide?“ Pre boha... Začínala som mať strach. Bála som sa jeho očí, boli tak drsné. Sledoval ma ako korisť.

„Chcem aby si sa so mnou milovala.“ Prekvapene som otvorila ústa, začal sa ku mne približovať.