Nechcela som vás týrať, ale včera som už bola veľmi unavená. :/ Dúfam že sa bude časť páčiť že necháte komentár :) Vaša Anonymka.
„Kurva!“ Chcel som ziapať,
ale nedalo sa. Moje hrdlo bolo úplne zodraté. Asi od chladu. Prešiel som do
kúpeľne a pozrel na seba. Mal som fialové kruhy pod očami, teraz mi na
tvári pribudla rana, ktorá nebola veľká ani taká hrozná ako som si myslel, no
zato pekne opuchnutá.
Oprel som sa o skrinku
obomi rukami a zapozeral sa na svoj odraz.
No pred tým ako som si
odpil som vzal telefon.
„Ano?“ Opýtal sa ma mužský
hlas.
„Tu Liam. Liam Payne.“
„Pán Payne, povedal som
vám že vám informáciu dať nemôžem.“
„Kurva, dám vám všetko.
Úplne. Povedzte čo chete? Chceli by ste 1 milion? Stačilo by?“
„Nie Pane ja...“
„Dobre dám vám koľko chcete.
Päť? Viac?“
„Nie. Neprijmem od vás
nič. Som slušný človek a informácie o tom kde si klienti kupujú ich
letenky sú dôverné. Nemožem vám to povedať, je mi to ľúto. Už mi
nevolajte.“ Zložil.
„Ty skurvený hajzel! Ja ťa
nájdem a zabijem ťa! Kurva! Zabijem celú tvoju rodinu!“ Vedel som že ma
nepočuj no aj tak som hulákal so mobilu. Už nevládzem.
Isabella
„Je mi to ľúto, zajtra sa
musíte odsťahovať.“ Povedal chlapík, ktorý stál na prahu dverí izby
v ktorej som bývala. Vonku zúril dážd a bola zima.
„To mám ísť na ulicu?“
Opýtala som sa.
„To už nie je môj
problém.“ Povedal a odišiel, no aj tak som tak stála ešte pár minút.
Začala som panikáriť. Čo
budem robiť? Rozplakala som sa, asi po miliónty krát tento mesiac. Teraz aspoň
pre iný dôvod ako pre Liama.
Celý deň som nič nejedla.
Stála som pred motelom v ktorom som bývala a sedela na kufri.
Lutovala som že nemám na sebe hrubú bundu. Vlasy som mala celé premočené od
dažda a prsty skrehnuté od zimy.
Vzduchom sa vznášala vôňa
chleba. Hned oproti bola malá pekárnička. Sledovala som ľudí ako tam vchádzajú
a vychádzajú. Slzy som si už neutierala. Nikto nevidel že plačem pretože
na mna pršalo. Ludia sa nezaujímali o to že čo tam zomriem, alebo žeči ma
niekto ukradne na obchod z bielym mäsom. Chodili okolo mna akoby nič.
Niektorým som z pohľadu vycítila súcit, poznali to. Museli to prežiť tiež.
Biedu.
No po hodine som to
nevydržala. Kufor som nechala kufrom a vbehla som dnu. Bolo tam teplo
a nepršalo tam.
„Chcela by som dve kakaové
buchty, budem platiť kartou.“ Hovorila som. Predavač prikývol a dal mi
o čo som žiadala.
Nechcene som pozlátenú kartu
vložila do prístroja a natukala pin kod. Donútil ma pamätať si ho.
Vzala som moje veci
a hned som šla ku kufru. Teraz ked mi už nebola taká zima mi bolo jedno že
stále prší. Hned som sa pustila do mojej buchty.
Liam
Pretieral som si oči, lebo
som videl rozmazane. Tento krát to ale nebolo od alkoholu. Mal som vypité, ale
viac nemej ma únava doháňala do šialenstva. Oči sa mi privierali, skoro som
zaspával.
Nevnímal som už nič, ked
som počul pípnutie. Potom druhé, pípalo to v rovnakých intervaloch. Čo to
kurva...
Moje oči v polospánku
zahliadli monitor.
Stav hľadania : 1
Ihned som nato klikol.
Zemeguľa na monitore a otočila dolu a malá červená bodka svietila na
území španielska. Zavrel som oči a prešúchal si ich. Potom som sa pozrel
znovu, tentokrát opatrnejšie. Možno už mám halucinácie. Nemal som, bola tam.
Ona tam je!
Klikol som na nu
a v strede obrazovky mi vyhodilo tabuľku. Vzal som do ruky mobil .
„Asthon?“
„Pane?“ Nespal. Vdaka
bohu.
„Ihned objednaj súkromné
lietadlo. O hodinu odchádzame do španielska. Mesto Ferrol, ulica Al Pias.
Je mi jedno koľko zato zaplatím, o hodinu sedíme v lietadle.“
„Ano pane, hned som pri
vás.“
Ihned som začal študovať
výpis z karty.
Buchty, ona si kúpila
buchty? Bodka mi stále svietila. Mám ťa Bella! Prepojil som si program do
telefonu a hned som sa išiel osprchovať. Oholil som sa a obliekol som
si oblek. Do tašky som nahádzal zopár vecí a už mi zdola trúbil Asthon.
Hned som zamkol a zasadol so auta.
„Pane. Letíme
o chvíľku. Nechceli let sprístupniť lebo v španielsku je zlé počasie,
ale ked som spomenul vaše meno, hned súhlasili.“ Usmieval sa.
„To je dobré. Smer Ferrol
Athon a dupni nato, už nech sme tam.“ Cítil som ako motor zrýchľuje
a môj žalúdok sa obracia. Bolo mi to jedno. Našiel som ťa Isabella Casio
a už ťa nikdy nikde od seba nepustím! Každým metrom sa môj úsmev sám od
seba rozširoval.
Po štyroch hodinách
strávených v lietadle mi Asthon dal do ruky veľký kufor, kde som mal veci
a nasadli sme do auta. Malo čierne sklá a ani som sa nepýtal Asthona
ako to dokázal. Bol som mu vdačný.
Rútil sa mestom Ferrol na
ulicu ktorú som mu povedal. Ja som sledoval moju červenú bodku, ktorá bola
stále na jednom mieste. Ked tabuľa predo mnou odkryla nápis Al Pias, očami som
prehľadával všetky tváre ktoré som videl. Veľké kvapky padali na kapotu
a mna to znervózňovalo. Počul som ako hrmí a hned nato sa blízka.
Domy... ja by som to nazval chatrče, boli všade dookola. Behali tam deti
a ked ludia videli to auto, len sa obzerali. Hľadal som jej tvár, sledoval
som mapku. Podla nej by mala byť niekde tu. Dážd silnel a všetko sa mi cez sklo
začalo rozmazávať.
„Zastav!“ Skríkol som.
Asthon zastavil a obzeral sa. „Zaparkuj to tam.“ Ukázal som sa miesto pri
nejakom dome. Videl som ju, bola to ona.
Sedela na kufri, opretá
o nejakú chatrč a mala zavreté oči. Aj z tej diaľky som videl,
ako bola premočená a zúfalá.
„Bože.“ Vydýchol som.
„Ostaň tu.“ Povedal som
Asthonovi a otvoril dvere. Zo zdaného sedadla som si vzal môj kufor.
„Pane nemôžem vás tam
pustiť samého.“ Otočil sa.
„Kurva bud ticho
a sed. Potrebujem tam ísť sám.“ Prikývol.
Nevidela ma, zavrela oči.
Kráčal som z kufrom v ruke v daždi, prešlo len pár sekúnd
a bol som celý premočený. Už som bol skoro pri nej a nevedel som čo
povedať.
Zablískalo sa, Bella si
objala ramená a prikrčila sa, chystala sa na hrom. Kufor som položil hned
k nej a sadol som si naň. V tom prišla veľká rana, zľakla sa a otvorila
oči. Najprv si ma nevšimla, ale potom otočila hlavu na moju stranu. Prudko sa
narovnala a pozerala mi do očí.
„Bella.“ Povedal som
a natiahol k nej ruku, stiahla sa.
„čo tu robíš?“ Opýtala sa.
Plakala a ani by som to nezbadal, keby nemala úplne červené oči.
„No. Kúpila si si buchty.“
Nechápavo sa na mna zadívala a potom jej to docvaklo. Neprítomne pozrela
na pekáreň a potom znova na mna.
„Nechcel som.“ Na nič viac
som sa nezmohol.
„Je neskoro.“ Odvrkla.
„Nechaj ma ti to
vysvetliť.“ Začal som a trochu sa k nej naklonil. „Prosím.“
„Nie ja...“
„Bella daj mi len dve
minúty.“ Hovoril som potichu. Dúfal som, že to bude cez búrku okolo nás počuť.
Neodpovedala, tak som začal.
„Hned ked si prišla, už
neviem ktorý deň to bolo, ale ešte prvý týždeň som bol za kurvou, štetkou volaj
to ako chceš a áno priznávam že to bola chyba. Mal som s nou len sex
a nič viac, len to. Už som tam potom nebol, ale musím ti povedať pravdu.
Mal som chuť a nie len raz. Aby som bol úprimný...“ Sťažka som prehltol
a všimol si, že ma počúvala. No z jej tváre som nevyčítal nič.
„Mám ich veľa... Veľa
kuriev. Veľmi veľa. Teda mal som.“ Privrel som oči a potom na nu jedným
okom pozrel. Už napozerala na mna, ale na dážd. Bola zhnusená, ale musel som to
povedať všetko. Bud teraz, alebo nikdy Payne.
„Striedal som ich stále,
nie preto, lebo ma nebavili. Preto aby som sa pobavil ja sám. Každý druhý deň
som za nimi chodil a užíval si. Naschvál to hovorím v nimulom čase,
lebo už to nebudem robiť. Ked mi odpustíš, tak nie. Prosím Bella. Bol som
hlupák. Platil som ich stále dookola, lebo som nevedel že existuje aj niečo
iné. No pozri sa, s tebou som tri mesiace a nemali sme spolu nič.“
Chcel som vedieť čo si o tom myslí, ale bola ticho.
„Viem že som úplný kretén,
ale zaslúžim si jednu šancu.“ Ani na mna nepozrela. Bol som nútený pokračovať.
„A pred tým ako si odišla.
Pár dní pred tým som za jednou bol. Nie preto lebo som sa chcel potešiť, ale
preto lebo som si chcel zašukať. Len to, nič viac. Teraz to nebolo o tom
žeby som sa chcel hrať, alebo sa baviť. Je to potreba a nechcel som na
teba tlačiť a neviem prečo nechceš aby sme spolu niečo mali, ale nemohol
som ťa nútiť.“
„Takže je to moja vina?“
Vykríkla a otočila sa na mna.
„Nie, jasné že nie ale...“
„Si odporný
a nenávidím ťa! Teraz to všetko zvaľ na mna máš pravdu! Mal si ísť! Prečo
si ju nepojebal? Prečo? Hmmmm ?“ Kričala do dažďa a rukou si pretrela tvár
od slz a dažďových kvapiek.
„Nemohol som.“ Bola ticho.
„Prišiel som tam a ona ma vyzliekla. Chcela to. Nie viac ako ja, ale
chcela. Nemohol som však. Myslel som na teba a uvedomil si, že je to
chyba. Samozrejme som jej dal peniaze a odišiel som. Ked som prišiel
domov, tak si spala ako anjelik. A vedel som že to už nikdy neurobím....“
Odmlčal som sa. „Ked tu budeš so mnou. Chcem len aby si išla do auta
a vrátila sa so mnou domov.“ Už som nemohol povedať viac, čakal som čo
povie.
„Hnusíš sa mi! Si odporný
a sebecký! Nikdy som nepoznala takého otrasného človeka. Si tak hlúpy Liam
Payne a tak veľmi ťa ovládajú peniaze, že si potrebuješ kupovať štetky.“
Stíchla. Jej slová spôsobili to, že som mal v hrudi dieru. Ona ma
nenávidí. Nechce ma. Isabella Casio ma nechce.
„Bella...“
„Nevyslovuj moje meno! Už
nikdy!“ Vrieskala. Postavila sa a dvihla ku mne ukazovák.
„Už ma nikdy neoslovuj.
Nikdy!“ Bola veľmi nahnevaná.
Postavil som sa.
„Je toto zbohom?“ Stáli
sme v daždi a ja som vyslovil otázku, ktorú som nikdy nechcel
vysloviť.
Prikývla.
„Tak potom mi dovoľ, aby
som ti niečo povedal. Potom odídem a už ma nikdy neuvidíš, ak nechceš.“
Slová sa zo mna začali sypať. A ja som bol rád že prší. Nevidela moju
slzu, ktorá vytiekla a padla na zem ako milión ďalších kvapiek slanej dažďovej vody. Stratila sa v nej, tak
ako som ja stratil ju. Ani sám som nevedel čo to hovorím no cítil som že jej to
musím povedať. Potom pôjdem. A už ju nebudem otravovať, časom zabudnem.
Dúfam.
„Každú noc v mojich
snoch a predstavách som ťa videl aj cítil, aj ked si tam vôbec nebola. Bolo to
akoby som vedel že žiješ dalej, len bezo mňa. Aj ked bola medzi nami taká
diaľka a priestor som vedel že si niekde tu. Blízko, daleko... kdekoľvek.“
Nadýchol som sa, aby jej môj hlas neprezradil že plačem. A znova sa jej
zapozeral do očí, nevidel som v nich nič. Ale musel som jej to dopovedať.
„Verím v to, že tvoje
srdce bude biť daľej, aj bezo mňa. No tak isto verím v to že na mna
nezabudneš a raz o mne povieš tvojim deťom.“ Striaslo ju. Bez ohľadu
nato čo urobí, alebo nie som vzal jej ruku a priložil si ju k môjmu
srdcu, ktoré búchalo ale už nie takto silou ako ked bola pri mne a vedel
som že je to ona kto ma naučil žiť. Užíval som ju jej dotyk na mojej hrudi.
„Si tu. Budeš tu navždy
v mojom srdci. A aj moje srdce bude biť dalej.“ Klamal som, chcel som
aby nemala výčitky zato ako sa budem cítiť kde odídem.
„L-lásku môžeme ...“
Nemohol som dopovedať, hlas mi preskočil. Kurva. Zavrel som oči.
„Lásku môžeme stretnúť raz
a naposledy. Ja som ju už stretol. Skutočný čas v mojom živote bol ked
som ťa mal a držal v náručí.“ Pustil som jej ruku k jej telu
a prešiel jej prstom po tvári. Dívala sa na mna, ale nepovedala nič.
Vzal som si kufor
a otočil sa k nej. Pozerala do zeme.
„Na karte máš veľa penazí.
Každý deň ked sme boli spolu ti tam pribudla tisícka. Boli sme spolu tri
mesiace.“ Dodal som potichu.
Kráčal som k autu
spolu z hrmením. Neotočil som sa. Sadol som si rovno dozadu
a zabuchol dvermi.
„Letisko.“ Povedal som
Asthonovi a vytiahol okienko medzi prednými a zadnými sedadlami
dohola. Teraz som bol v tichosti. Nikto ma nevidel ani nepočul. Konečne
som mohol ukázať ako sa cítim. A nechal som slzy aby mi omočili tvár ešte
viac.
„Pán Payne musíte počkať
ešte pol hodinu kým bude Vaše lietadlo pripravené.“ Chcel som mu povedať že je
debil a že to malo byť zariadené, ale nechcelo sa mi.
„Idem podpísať potrebné
papiere, aby sme mohli opustiť krajinu. Ostaňte tu.“ Kde by som kurva išiel?
Sedel so tam ako debil
a nemyslel skoro na nič. Len na jednu vec. Na Isabellu Casio, ktorá si ma
omotala okolo prstu.
Som taký hlupák. No cítil
som sa lepšie aspoň v tom že som jej povedal celú pravdu. Na nič iné som
sa nezmohol. Mal som ju chytiť za ruku dotiahnuť do auta a odviesť ju
domov. Tam ju zamknúť a bola by moja. Aj keby nechcela. Mohla by sa
vzpierať ako by chcela, nepomohlo by jej to.
Lakte som si oprel
o kolená a chytil som sa za hlavu. Potom som sledoval ľudí ako
prechádzajú okolo. Rodiny ako idú s deťmi z dovolenky. Smiali sa,
mali sa dobre. To len ja musím všetko tak dojebať. Už som nemohol sedieť.
Postavil som sa oprel sa rukou o sklo. Mal som výhľad na pristávacie
dráhy. Videl som Asthona, ako tam podskakoval a rozkazoval. Potom kričal.
Nepočul som ho, ale videl som to na jeho tvári. Je to dobrý chlap, stále ma
udrží v bezpečí. Prižmúril som oči, ked som videl ako rozhadzuje rukami.
Chytá moje tiky, v duchu som sa zasmial.
Bolo mi teplo, tak som si
dal dolu sako a prehodil ho o sedačku. Znovu som sa vrátil
k oknu. Nech to sako ukradnú, je mi to jedno. Napadlo ma koľko ľudí by sa
dokázalo najesť, keby ho predali.
„Mám rada ked sa pozeráš
von oknom, ale nehľadáš nič. Vtedy viem že premýšľaš a že sa trápiš.
Mám rada ked sa rozčuľuješ
pri telefonáte a bez toho aby si o tom vedel sa hráš s prstami.
Stále ráno sa zo zvyku pozrieš na hodinky na tvojej ruke, ale aj tak nevieš
koľko je hodín. Mám rada ked sa o mna staráš a pritom nechceš aby to
bolo také viditeľné. No je. Ja to vidím.“ Stál som jej chrbtom a nedýchal
som. Ona pokračovala...
krásne :) aj Liamovo vyznanie aj začiatok toho čo hovorila Bella...dúfam že sa už všetko dá do poriadku <3
OdpovedaťOdstrániťJéééj krásna časť, a Liam plakal, on plakal ! :D Neskutočné ! Teším sa na ďalšiu, je to super ! ... Danka :)
OdpovedaťOdstrániťTaké smutné, strašne mi ho je ľúto... Ale zároveň tak nádherne napísané. Anonymka, máš môj velikánsky obdiv. :)
OdpovedaťOdstrániťÚzasne píses. Je to tak nádherná poviedka. Chudák Liam :'( Dúfam,ze uz budú coskoro zase spolu :) len prosím rýchlo dalsiu. :)
OdpovedaťOdstrániťJednoducho skvelé!!! :) Len dúfam, že dnes tu bude ešte jena časť!!
OdpovedaťOdstrániťRozplývam sa nad Liamovým prejavom :´) veľmi krásne to povedal. Už sa neviem dočkať ďalšej časti. Veľmi zaujímavo a napínavo píšeš :) :)
OdpovedaťOdstrániť:-OO Ja si chcem nájsť Liama na Vianoce pod stromčekom! Ach asi raz z neho umriem!! :) Jednoznačne jedna z najlepších častí! /Teda každá jedna je niečim výnimočna of course/
OdpovedaťOdstrániťnech mu uz bella neublizuje a nechs nim ide domov ! inak chvalim super a ten jeho preslov Nina :)
OdpovedaťOdstrániťAhoj Anonymka ! Chcela by som o tebe niečo vedieť, nemôžeš prezradiť? Časť sa mi páči veľmi, je prefektná !!!!
OdpovedaťOdstrániťOMG konečne sa (asi? :D) uzmieria ...veľmi sa teším na ďaľšiu časť... ako aj možmo ( čiže určite) veľa ďaľších verných čitateliek tak PROSÍM PRIDAJ HNEĎ ĎAĽŠIU ČASŤ !!! :) <3
OdpovedaťOdstrániťÓ môj Bože!! To je doknalé!! Ja MILUJEM túto poviedku!! Proste.. teším sa na ďalšiu!! :))) Payn je.. Payn a Isbella je.. Paynova! ;)) Tak dúfam že to tak ostane!! :))))
OdpovedaťOdstrániťViky
Perfektní!!! Jen tak dál!!! Prosím další!!! Píšeš naprosto skvěle!!! Klobouk dolů :)
OdpovedaťOdstrániťPo Ajčině Londonu je tohle jediná povídka u které mi tečou slzy! A London byl sakra skvělý! Stejně jako tvoje povídka! :)
OdpovedaťOdstrániťAno, opät mám líca zmáčané od sĺz.
OdpovedaťOdstrániťSi talent.
Zmeň mená,naformátuj to, vymysli si pseudonym a bez váhania pošli nejakému vydavateľstvu!
V úplnej vážnosti...