It hurts 2.

Spätne to čítam a napísala by som to inak ... ale nechce sa mi... ejj ... -> 

„ Bessi potrebujem si odskočiť, daj mi minútku.“ Mrkol po svojej predstieranej priateľke a ona len nemo prikývla. Venovala sa telefónu, tweetovala, mala to v náplne práce.

  Netrvalo mu dlho prekĺznuť na druhú stranu štadiónu, do šatne protivníkovho mužstva. Mal totiž plán, chcel len minútku s ním, chcel len niekoľko sekúnd pre nich dvoch. 

Prstami si prebehol svoje tmavohnedé kučery a s odkašľaním sa zaklopal. Vošiel, nadýchol sa vône prepotených tiel skazených futbalistov a nemo hľadal kamaráta. Poznali sa dlhšie, tiež mal v sebe niečo ako Harry. Páčili sa mu dievčatá ale aj chlapci. Alebo skôr chlapi?

„ Damien, mohol by si? Zaplatím.“ Zopakoval mu už druhý krát svoj návrh, z vrecka vytiahol preplnenú, koženú peňaženku a ukázal mu obsah.

„ Nehraj sa na vtipného Harry, nechcem peniaze. Rozumiem ako sa cítiš až veľmi dobre, ale nechce mu ublížiť. Veď tie vaše dievčatá si ma za to podajú viac ako keby som ho pretiahol.“ Harry pootvoril ústa pretože posledná veta od kamaráta sa mu priečila. On bol jeho, on patril Harrymu.

„ Proste to sfauluj tak aby sme mohli ostať v ošetrovni sami, aspoň na chvíľu.“ Poprosil a pretrel si unavené oči. 

„  Máš to mať, snaž sa, nemôže ho faulovať do skonania.“  Prikývol a odišiel. Letel cez štadión až na svoje miesto.  Dlaňou stisol pevne Bessi koleno, zapišťala od bolesti a prisunula sa bližšie. Bolo tam veľa fanúšičiek, čakali lásku. Lásku ktorú Harry a Bessi predstierali už niekoľko týždňov.  Mali sa radi, ale nie takto.

„ LOUIS TOMLINSON S ČÍSLOM 155204 BOL PRÁVE SFAULOVANÝ !“ Reproduktor moderátora zapišťal a vtedy sa to stalo, vtedy Harry zbadal Louisove veľké oči. Hľadal ho, na ten moment chcel vidieť jeho zelený pohľad. Harry neváhal,   Pevne stihol Bessi ruku a ťahal ju schodami cez pol štadióna. Musí byť pri ňom, teraz ho potrebuje.

„  Môžem?“  Zaťukal zaťatou päsťou po modrých dverách a strčil svoje kučery dnu. Sedel tam presne tak ako Harry predpokladal.

„ Ach to si ty..“ Louisov hlas na konci preskočil, zrejme očakával Eleanor a jej jemné pohladenie ktoré by zahnalo všetkú tu bolesť z nepríjemného kopanca.    Sklonil hlavu, Harryho zamrzelo jeho správanie, nenechal sa však odbiť.

„ Louis ak chceš aby som odišiel ja pôjdem.“ Naozaj by odišiel. Stačilo povedať jediné slovo a znova by za sebou plastové dvere zatvoril.  Zaváhal a keď sa rozhodol otočiť sa, opatrne položil nohu pred nohu zastavil ho Louisov hlas.

„  Nechoď.“  Iskra vzplanula, zrazu cítil ako potrebuje oheň.  Potreboval cítiť závan vzduchu ktorý by rozdúchal plamienok a niečo viac. Otočil sa späť k Louisovi sediacemu na lehátku a spravil jeden jediný dlhý krok.  Louis to cítil inak, Louis to chcel inak. Louis veľa vecí ľutoval a sám sebe nedokázal prikázať zmeniť sa. Nemohol, nedovolili mu to, bol obmedzený.

„ To čo sa stalo ma mrzí, ublížil ti veľmi? Budeš môcť hrať?“  Bol zvedavý, opatrne sa zosunul vedľa kamaráta a ruku položil vedľa tej jeho. Boli tak blízko, Harry cítil živočíšne teplo jeho pokožky. Louis sa zas díval na tých niekoľko milimetrov medzi ich rukami.  Mal chuť pohnúť sa, objať ho ale nemohol.  Neopovážil sa ani sa mu pozrieť do očí, nebol na to pripravený. Mal Bessi, nepotreboval jeho.

„ Harry nebolí to, fyzická bolesť je...“  Nemohol dohovoriť, prezradil by viac ako chcel. Prezradil by mu, že mu záleží na jeho zelených očiach, že sa mu priči jeho nočné chodenie domov a to ako každé ráno pije kávu. Je mladý a mal by piť čaj.

„ Dopovieš to?“  Zdalo sa to Haroldovi alebo Louis na niečo narážal?  Neprestával dúfať, chcel znamenie a jednoducho by to spravil. Po tak dlhej dobre by ho znova potreboval cítiť tak blízko. Vtedy keď sa pohádali posledný krát ho objal, posledný krát prešiel rukami po jeho lopatkách a prstami okopíroval jeho mužné ramená.

„ Fyzická bolesť je pre baby, hrať ma ale už nepustia.“  Prehovoril Louis, zdravým kolenom kýval zo strany na stranu a v mysli si prehrával ich hádku. Tú, ktorá to všetko ukončila.

„ Ona? Videl si ju? Tie mandľové vlasy a okrúhla tvár? Ona sa ti páči?“

„ Páči sa mi, do pekla čo proti nej máš! Pozri sa na tú svoju! Je vyschnutá na kosť a má krivý nos.“  Vyčítal mu Harry.

„ Prestaň, krivý nos máš aj ty!“  Zodvihol ruku a prstom pod Harryho hlavou mu pohľad zdvihol k jeho očiam.

„ Nemám.“ Harryho ofučané líca mu pripomínali dieťa.

„ Hazz mohol by si...“  Díval sa mu do očí a videl to všetko prečo to robí. Nemôže kariéru svojho dokonalého chlapca zavesiť na klinec len kvôli vlastným potrebám. Nemôže sa vzoprieť nadriadeným a nemôže sklamať dievčatá ktoré stále snívajú o deťoch s Harrym.

„ Môžem ťa objať? Posledný krát?“ Opýtal sa ho svojím chrapľavým hlasom a jemne zdvihol kútiky úst. To ešte netušil čo má Louis v hlave.

„ nebudeš ma objímať, na to máš Bessi.“ Odvrkol a pustil ho.

Vtedy sa pohádali, odvtedy spolu nehovorili. V súkromí sa jeden druhému vyhýbali a obaja sa hnevali jeden na druhého.

„    Hlavne, že si v poriadku. Pôjdem, maj sa.“  Harry sa postavil plný pochybností, nechal svoje džínsy klesnúť ešte nižšie pod bedrá a rukou napravil nezbedné kučery. Nepredpokladal, že by sa Louisove správanie zmenilo, neveril v to.