Another world 13.

Zajtra to bude týždeň ...  čakajte článok + fotky :) ...   inak ešte Vás nenudím? Stále som sa k pointe poviedky nedostala :) Ale pracuje sa na tom... xx

„  Upokoj sa Liam, dýchaj.“  Niall ma držal pevne za ruku, jemne sa mi prihováral. Čo to robím? Kde sedím? Prečo je tu tak veľmi veľa svetiel?

„ Niall čo sa stalo?“  Zvuk odchádzajúcej záchranky nepoukazoval na nič dobré, bol nepríjemný.

„  Danielle a kamión, porozprávame sa potom. Chloe vezmeš ho hore však?“ Otočil sa k dievčaťu, a moju ruku preložil do jej dlane.

„ Poď.“  Potiahla ma,  skladajúc si puzzlu k puzzle som sa rozpamätával na svetlo z kamiónu, na jej kučery a potom na rachot.

Držala ma za ruku celú cestu hore schodmi, všimol som si, že všetci pozvaní tu už neboli a dom bol nepríjemne tichý.  Posadil som sa na posteľ, Chloe ku mne stále stískajúc mi ruku.

„   Žije?“ To bolo jediné čo ma zaujímalo.

„ Odviezla ju sanitka, ale áno. Mal by si si pospať Liam.“  Odpovedala mi. Hnev ktorý vo mne vzkypel bol zvláštny, nemal dôvod a predsa tam bol.

„ Nebudeš mi hovoriť čo mám a čo nemám robiť! Nie si moja matka! Nepoznáš ma!“ Hovoril som o tón hlasnejšie ako bolo potrebné.  Sám si neuvedomujúc čo vety, ktoré vypúšťam z úst znamenajú, zrejme ju boleli. Pretože to niečo čo  sa podobalo sklamaniu a dosť hlasito kričalo z jej veľkých tmavých očí bolelo aj mňa. Prečo sa tak tvárila? Prečo sa vlastne zaoberám tým ako sa tvárila keď je mi ukradnutá?

„ Mala by som ísť, pôjdem za Niallom.“ Povedala skôr pre seba než mne, postavila sa.   Zhlboka som sa nadýchol a znova ma pochytil strach, čo je s Danielle? Vlastne je mi jedno čo s ňou je, mám ju rád ale nemilujem ju, viac nie je moja partnerka.  Ako keby čakala, že ju zastavím, že jej poviem nechoď. Cudzie dievča s ktorým som mal pomer pred niekoľkými rokmi sa odo mňa vzdialilo len an niekoľko centimetrov a ja som sa cítil ešte horšie.

„ Ostaň pri mne.“ Šepol som, nevediac či ma počula.  Keď po pár preváhaných sekundách posteľ klesla pod jej váhou, opäť sa opierala o moje rameno a jej dlaň stískala moju, cítil som zvláštne teplo. Niečo, čo mi bolo blízke ale pritom bolo tak ďaleko.  Spomienka na to čo sa stalo pred chvíľou a Danielle ležiacu v sanitke ma zvláštne mrzela, no jej pravidelný dych ma upokojoval. Ľahol som si, ona ku mne. Kým ťukala do mobilu správu pre Nialla, prečítal som si ju Ostanem s Liamom, ak chceš choď do nemocnice. Ale  ráno budem musieť ísť za Darcy, tak sa ponáhľaj prosím. Dávaj si pozor, mám ťa rada. Ch. xxx Odoslala mu správu a mobil položila na prikrývku veľa seba.  

 Keď som sa po pár hodinách prebral z ľahkého spánku, bolela ma hlava, svet navôkol sa točil a ona ležala vedľa mňa.  Keď som sa pri nej takto zobudil prvý krát tiež som mal opicu a vôbec som si nepamätal noc, len útržky. Vyzerala krásne, vôbec sa nečudujem, že sa Niallovi páči. Len enviem či by som zvládol ženu s dieťaťom ja a nie ešte on.  Nie, ja by som dieťa s Danielle.. DANIELLE!

„ Zobudila som ťa? Prepáč, nechcela som.. ale Niall mi písal.“  Posadil som sa k nej, naťahujúc ruku k jej telefónu.   Je po všetkom, prežila ťažkú operáciu, uvidíme ráno. Upokoj Payna, prídem o pár hodín. Ďakujem. Cítil som ako sprudka som vydýchol, aký kameň mi odpadol zo srdca. Žije, nezomrie kvôli mne.

„ Ďakujem, že si tu so mnou bola.“   Mal som chuť byť milý, no zároveň nie.  

„ Nie je začo, si okej? Chcela by som ísť za Darcy.“  Jasné, ona má dcéru a miesto toho opatruje mňa.

„ S kým je?“ Bol som zvedavý, od Nialla som vedel, že Chloe priateľa nemá.

„ S Milom.“   Bolo na nej vidieť únavu, hádam mala aj oči ako keby plakala.

„ Milo je jej otec?“ 

„ Nie, Milo je môj kamarát.“  Takže kamarát? Budem zlý ak sa opýtam na otca?

„ Jej otec sa o ňu nestará? Prečo? Je to tak krásne dieťa, ktoré si doslova vyžaduje pozornosť.“  Pozrel som na ňu, jej tvár osvecoval svietiaci mobil.

„  Nechcem to riešiť, musím ísť. Máš dvadsaťtri rokov, zvládneš byť pár hodín sám nie?“ Opýtala sa sklápajúc pohľad a nervózne poklepkávajúc prstami po mobile.

„ Nechcel som byť drzý, prepáč...“

„ Mohol by si čušať? Nie je to tvoja vec! Nepoznáme sa tak sa nestaraj o to, kto je otcom môjho dieťaťa a prečo sa ten idiot o ňu nestará! Možno o nej ani nevie!“ Kričala, ak by bol niekto v dom, počuli by to všetci.  Jej tvár bola zlomená bolesťou a zvláštnou výčitkou, ktorej som nechápal.

„ Odchádzam, maj sa...“  Otočila sa a ja som počul buchnúť vchodové dvere.  Prečo sa preboha tak nahnevala? Môžem snáď ja za to, že sa otec jej dieťaťa nestará?

Chloe

Idiot! Somár! Hlupák!  Nadávala som celú cestu domov. Prečo sa ma to pýtal? Nesmie na to prísť! Nesmie!  Ona je len moja a on mi ju nevezme, nepatrí mu. Nestaral sa doteraz, bolo mu to jedno.

„  Nestresuj Chloe, tu máš..“ Podal mi krabičku čiernych cigariet, jednu som si vzala  a pripálila.

„ Tebe sa to povie, ale  ak raz príde na to, že ona je jeho dcéra vezme mi ju.“  Pokrútila som hlavou.

„  Po prvé nemá na to ako prísť, po druhé prečo by ti ju mal vziať. On je spevák, má svoju kariéru a pochybujem, že by ju prepáč mi za výraz, ale kvôli decku skončil.“  Milo mal pravdu, ale strach bol väčší ako ja. Moje dieťa spiace v Milovej posteli  bolo len a len moje, jemu nepatrilo a nikdy nebude.

 Na druhý deň ráno ma veľmi skoro zobudilo búchanie na dvere. Milo držal na rukách Darcy a tváril sa fakt zhrozene.

„ Čo je? Čo sa stalo?“  Pusila som ho dnu, malú položil na gauč, zakryl ju prešívanou dekou ktorú mal tak rád.

„ Neboj sa, je chorá ... volal som doktorke nie je tam, čo je logické pretože je nedeľa ale povedala, že máme Darcy vziať na pohotovosť pre istotu a k nej prísť až v stredu.“ Bál sa o ňu ako kedy bol jej otec, bol pokojnejší ako ja, to ma upokojovalo.

„ Má horúčku, ideme do nemocnice?“ Bez slov som prikývla, rýchlo sa obliekla kým Milo zobudil jeho malú odniesol ju k susede o poschodie vyššie a odviezol nás do nemocnice.

Čakáreň bola preplnená, veľa chorých detí a stresujúcich mamičiek, Milo držať prispatú Darcy na rukách, sirup na zníženie horúčky nezaberal.

„ Kartičku poistenca a váš občiansky preukaz, ste otec?“ Mladá sestrička hovorila s Milom, usmial sa prikývol a nasmeroval ju ku mne.

„ Musíte počkať, je tu veľa malých pacientov, ale ak by Vám to pomohlo o poschodie vyššie na lôžkovom je detský lekár tiež a môžete ju uložiť do postele.“ Dodala s jemným úsmevom.  Výťahom sme sa vyviezli hore,  prijali nás a malú uložili na izbu.  Bála som sa, nikdy sme neboli vážnejšie chorý, čo mám robiť?  Milo volal susede, malá sa zabávala a otecko jej nechýbal, mohol preto ostať s nami.

„ Nemusíš tu sedieť, choď domov.“

„ Chloe celú noc si nespala, Camila sa chvíľu zaobíde aj bezomňa, ale ak ťa môžem poprosiť dal by som si kávu.“  Automaticky som vyskočila z kabelky vzala drobné a potichu som vyšla z izby.  Automat s nápisom CAFFEE som našla po pár minútach, opretá čelom o modrý stroj som čakala na pípnutie stroja až kým ma niekto nepoklepkal po ramene.

„ What the hell r u doi..  óó ahoj.“  Čo tu robí?

„ Čo tu robíš?“ Pýtal sa prvý.

„ Tvo.. Darcy je chorá..“ Jeho oči stmavli a pery vytvorili zvláštny tvar, pozoroval ma a ja som si v duchu nadávala, že som sa skoro preriekla.

„ Je v poriadku čo jej je? Prečo si nezavolala? Mohli sme upozorniť lekárov, že prídete a...“

„ PRESTAŇ !  Čo to robíš?“  Kričala som znova.

„  Chcem ti pomôcť tak nekrič!“  Jemne zdvihol hlas a moje zápästie uväznil v svojej dlani.

„ Nemáš mi prečo pomáhať, choď preč!“  Zazrel na mňa škaredo a pustil ma.

„ Vieš Chloe  nechcem ti pomáhať ako si sama povedala, vôbec sa nepoznáme ale niečo ma k tebe zvláštne ťahá.“ Dopovedal, zdvihol obočie akokeby čakal na moje vysvetlenie.

„ Nemá čo..“ Odsekla som.

„  Ja viem čo je to...“ Po jeho veta sa mi zvláštne zahmlelo pred očami až sa mi podlomili kolená. Nemocničný pach bol ešte viac nepríjemnejší a jeho dotyk mrazivý.

„ Pozor.“ Šepkal,  oboma rukami ma pridržiaval za pás a prebodával ma očami.