That guy 23.

Harryho pohľad ...


Ďalší deň v práci. Ďalší deň počúvania chybných tónov mojich žiakov. Od dňa kedy sa ku mne Blair nasťahovala som sa na učenie nesústredil. Nepočítal som chyby, nekričal som a nedával im tak veľa domácich úloh. Len som sedel a počítal klávesy. Nikdy som ich nedopočítal pretože ma niekto alebo niečo vyrušilo. Žiaci sa striedali a hodiny plynuli až kým som sa neocitol na obede s hlavou v oblakoch.


„ Ahoj Harry.“ Usmiala sa na mňa známa blondýna. Nie, nemal chuť sa s ňou baviť, nemal som chuť baviť sa s nikým.
„ Ahoj.“ Nemohol som si ale pokaziť vzťah s niekým kto sedí pri stole vedľa. Usmial som sa tým najfalošenejším úsmevom aký som dokázal vytvoriť a ďalej sa venoval polievke. Ak sa tá plávajúca mrkva s kúskami zemiakov dala nazvať polievkou. Moja lyžica plávala po povrchu, preberala obsah obeda ktorý mal byť chutný, aj keby bol, nechutil by mi. V pozadí sa ozývalo šušťanie, vrava žiakov a hluk z kuchyne vzdialenej neďaleko. Nevnímal som nič až kým mi prsty blondíny sediacej vedľa neprešli po zápästí.
„ Potrebuješ niečo?“ Opýtal som sa nezaujato snažiac sa jej ruku striasť z môjho rukávu.
„ Harry si nejako mimo, zvoní ti mobil.“ Okamžite som pustil lyžicu a hlučne odsunul stoličku len aby som sa dostal k vrecku nohavíc. Čo ak mi volá ona. Čo ak mi volá moja brunetka? Na displeji svietilo neznáme číslo.

„ Prosím?“ Ozval som sa očakávajúc jej hlas, jej roztomilý americký prízvuk.
„ Dobrý deň, hovorím s pánom Stylesom?“ Bol to chlap, kurva hádam sa niečo... nie...
„ Pri telefóne, ako Vám pomôžem?“
„ Ide o Vaše akcie...“ Od začiatku vety o mojich akciách ktorých vlastníkom som, som viac nepočúval. Omieľal niečo o trhu preferujúcom vzrast, o nových klientoch a percentách ktoré mám. Neboli veľké, zdedil som ich po otcovi. Znamenali ale moje meno na papieroch, bol to jeden z prínosov peňazí ktoré som zarábal. A nebolo ich málo. Koná sa nejaké akcia a oni chcú aby som sa zúčastnil. Započul som nejaké mená, kamarátov zo strednej školy, nejaké mená známych politikov a pár mien ktoré mi nič nehovorili. Len letmo som mu prisľúbil moju účasť a on mi oznámil, že bližšie informácie nájdem v emaily. Po opätovnom zložení mobilu do vrecka som tanier s nedojedenou polievkou odniesol a odišiel zo školy.


Po pár hodinách spánku vo vlastnej posteli som obvolal kamarátov a zistil dátum ďalšieho zápasu s myšlienkou na to ako by mi vybiť si prebytočnú energiu prospelo. V nedeľu. Pokračovanie v nič nerobení som predĺžil cigaretou na terase a potom som si spomenul na email s miestom konania akcie. Preplnenú schránku spamov od žiakov som preletel očami, mal by som skontrolovať eseje ktoré mi poslali, ale to som teraz v pláne nemal. Hľadal som email s miestom konania.

Jeden z najprestížnejších hotelov Londýna v ktorom sa mala akcia konať ma potešil. Bol veľký, luxusný a varili v ňom naozaj dobre. Najzaujímavejšie bolo, že práve v tomto hoteli sme sa spoznali s Liamom. On vlastnil nejakú časť a ja som nemal kde bývať, rád som spomínal na tieto momenty ale moje oči zaujalo niečo iné. Príloha emailu s názvom pozvaní hostia ma nejakým spôsobom ťahala, klikol som na otvorenie a čakal poťahujúc si z pomaly dohorenej cigarety. Zvučné mená premiérov a profesionálnych športovcov, nejakí lekári až som zastavil pri mene ktoré ma mrazilo.


Mr. Liam Payne s rodinou ...


Stálo tam meno môjho najlepšieho kamaráta. Znamená to, že tam bude s manželkou a Blair? Je jeho dcéra pozvaná tiež? Nie, neverím tomu. Neverím tomu, že my traja budeme v jednej miestnosti niekoľko hodín. Nevydržím to pozerať sa na jej úsmev keď sa jej nebudem môcť dotknúť. Kurva.




Pohľad Blair ...


„ Ashton no tak, môžem si tú šatku dať dole?“ Opýtala som sa už tretí krát. Jeho smiech prerušil ticho v ktorom sa ozývali len naše kroky.
„ Nie, Váš otec si želal aby ste mali zakryté oči až kým nebudeme v byte.“ Zjavne sa dobre na mojej nevedomosti kde sme bavil. Viedol ma do môjho bytu, do bytu ktorý mi kúpil otec. Trval na tom hoci som sa bránila. Chcela som byť samostatná ale on to vzal ako príležitosť kúpiť si ďalšiu nehnuteľnosť.
„ Prosííííím, chcem vidieť kde budem bývať.“ Počula som otvorenie dverí a na ruke znova cítila Ashtonov dotyk. Voňalo to tam novotou a farbami. Do pekla chcem to vidieť.

Len čo mi môj ochrankár zložil čiernu šatku z očí, zaklipkala som očami pre príliš veľký rozdiel tmy a svetla a potom som zbadala kde stojím. Veľká miestnosť s terasou. Steny boli bledo karamelové, podlaha drevená. Okno ktoré tvorilo jednu celú stenu mi totálne vzalo slová. Výhľad na nočný Londýn, presnejšie na Temžu predelenú najznámejším mostom v Londýne mi zovrel žalúdok. Kurva nikdy som nič tak nádherné nevidela. To ako sa svetlá odrážali od hladiny mi hladilo dušu.
„ Ashton.. je perfektný.“ Prehovorila som načo sa on znova zasmial a rozsvietil svetlo.
„ Slečna pozrite si ho celý aby sme mohli Vášmu otcovi povedať, že ho beriete.“ Trval na svojom a previedol ma kuchyňou s barovým pultom, spálňou s francúzskym oknom a výhľadom na nočné ulice Londýnu, toaletou a kúpeľňou veľkou ako obývačka a hosťovskou izbou ktorú okomentoval ako hosťovskú izbu alebo pracovňu. Usmievala som sa celý ten čas. Bolo to to miesto ktoré sa neodmieta, to ktoré vám padne do oka na prvý pohľad a viete si v ňom predstaviť celý život. Ashton to vedel pretože sa usmieval tiež. Tu budem bývať, tu budem spávať a myslieť na jeho oči. Na veľké zelené oči plné niečoho čo ma tak zraňovala. Chcela som sa len pobaviť a ublížiť tak otcovi, jeho slová pri mojom odchode ma nemali zraniť, nemal byť v mojej hotelovej izbe a nechávať mi odkazy. Prečo sa cítim po tom čo mala byť hra tak zle? Prečo na neho vlastne myslím? Stála som v strede obývačky a premýšľala o chlapovi ktorého už nikdy neuvidím a aj napriek tomu na neho myslím. To ako sa ma dotýkal a všetko... oh kto to? Otočila som sa za známym smiechom.

„ Otec?“ Stál tam škeriac sa ako malý chlapec aj napriek tomu, že jeho tvár zdobilo niekoľko vrások. Kurva ten chlap ma miluje tak ako moju mamu, prečo som mu to vôbec chcela spraviť? A čo tu vlastne robí?
„ Poď sem.“ Roztvoril náruč a nechal ma padnúť na jeho hruď. Objatie bolo teplé, príjemné a plné otcovskej lásky. Tej ktorú som si tak odopierala.
„ Tak páči sa ti? Chceš ho?“ Pýtal sa zaujato hľadiac mi do očí.
„ Je neskutočný, pripadám si ako v rozprávke.“ Pobozkala som ho na obe líca a nechala hlavu opretú o jeho rameno.
„ TO ešte nie je zariadený, ale hádam sa o to zajtra s mamou postaráte. Môžeme to tu trochu prerobiť ak chceš inú kúpeľnu.“ Hovoril rýchlo. Videla som na ňom, že je sám vzrušený.
„ Nie, nie. Je úžasný oci. Počkaj, ale čo tu vlastne robíš?“ Zvedavo som sa naklonila hľadajúc pohľadom niečo čo by mi napovedalo. Kde je mama?
„ Mama je na hoteli, potrebovala sprchu po dlhom lete.“ Odpovedal mi na nevyslovenú otázku a potom pokračoval.
„ Zajtra pôjdete nakupovať a potom si užijeme týždeň ničnerobenia, chcel som vás vziať niekam do tepla ale predpokladám, že strávime ten týždeň do akcie na ktorú sme boli pozvaní už nabudúci
piatok, nakupovaním vecí do tvojho nového bývania. Navyše mám pocit, že sa koná nejaký dôležitý futbalový zápas v centre, dlho som nebol na futbale.“ Tešil sa ako malé dieťa. Ja samozrejme s ním.



Cesta do hotela bola plná rozprávania o akciách a konferenciách na ktorých s mamou boli. Rozprával mi zážitky z Paríža v ktorom som ešte nebola. Spomínal miesta na ktoré nás vezme mimo práce, hovoril o ľuďoch, o krajinách a o tom aká bola mama po jeho boku dôležitá. Keď sa dostal k rozprávaniu o tom ako ju prvý krát stretol a zamiloval sa do toho aká šialená bola, sedela som s hlavou opretou o jeho rameno, tupo sa usmievala a nechávala svojej mysli voľno. Pomaly sa mi zatvárali viečka a moje myšlienky smerovali k novému bytu, novému životu. Bude bez neho, pretože ma od seba odstrčil, pretože ma vyhodil ...


Druhý deň ráno ...


Trvalo nám viac ako päť hodín kým sme sa s mamou predierali ulicami plnými tých najluxusnejších butikov v meste. Otec to vzdal po prvých troch, odbavil sa oblekom od jedného známeho návrhára na ktorého meno som si nevedela spomenúť a poslal nás nakupovať ďalej. Šaty, topánky, šperky nejakú kabelku a znova šaty a šaty až kým sme neskončili v predajni nábytku. Tam to nemalo konca. Doplnky, deky, poháre, lyžičky a vankúše. Kreditka ktorú nám dal otec ma pálila vo vrecku, môže mať niekto lepšieho otca ako ja? Stihla som na instagram postnúť množstvo fotiek s mojou milovanou mamou, prešli sme niekoľko pamiatok hlavného mesta až kým sme neskončili v kaviarni na Oxford street.


„ Blair premýšľala si o našom poslednom rozhovore?“ Opýtala sa ma mama v momente kedy sme sa posadili k voľnému stolu už s kelímkami kávy.
„ EHm..hmm.“ Zahmkala som so slamkou v ústach a na sebe cítila jej pohľad. Presne o tomto som dnes hovoriť nechcela.