nedeľa 13. júla 2014

That guy 15.


Pohľad Blair ...


Na líci som cítila dotyk, vôňu osoby sediacu na mojej posteli som ale nevedela zaradiť. Nebola to neznáma voňavka ale ani nič čo by som poznala dobre. Bolo ráno, tak skoro mi to dobre nepálilo a tak som sa prinútila pomrviť sa. Vedel, že som hore, určite.

„ Blair, naozaj ma to mrzí, že Vás takto skoro budím ale máme termín.“ Jeho hlas bol tichý ale tak prenikavý až ma to naozaj prebralo.
„ Aký termín?“ Okamžite som sedela na posteli a dívala sa na jeho tvár. Sedel tak pokojne s prekríženými nohami spustenými na zemi. Čerstvo oholený ako každé ráno v čiernej košeli a tmavých rifliach. Pozoroval ma bez akýchkoľvek emócií, tak ako vždy.

„ Termín na nasadenie vášho náramku slečna.“ Potichu mi odpovedal a ďalej ma pozoroval.
„ Takže sa mi to nesnívalo? Nebol to všetko len sen?“ Opýtala som sa, na lícach som cítila teplo zo sĺz ktoré mi tiekli. Naozaj to spravil môj otec? Potrebuje vedieť o každom mojom kroku? Načo? Prečo sa ku mne spáva takto?

„ Je to nariadenie od Vášho otca, nechce Vám zle slečna. Len sa bojí, tento svet je príliš nebezpečný...“ Nemohla som ho nechať dopovedať. Hnev a ľútosť sa vo mne vzpierali. Nechcela som byť otrokom vlastných rodičov.
„ Nehovor nič, daj mi desať minút.“ Očami som prebehla k dverám aby som mu dala najavo, že je čas odísť. Pochopil, postavil sa a prešiel až k dverám.
„ Nemôžem slečna, dostal som inštrukcie.“ Poznamenal, vytiahol mi kľúčik z dverí a ja som vedela, že ostane stáť vonku. Stráži ma ako oko v hlave. Už sa ho nezbavím.




Stanica kriminálky bola jedna z najošarpanejších budov v Londýne. Nepáčila sa mi ale bolo to rozhodnutie otca a ja som ani len netušila ako ujsť Ashtonovi. Vedela som ale, že je to proti mojej vôli. Spravím mu zle tak veľmi ako len môžem, zničím ho a on nebude vedieť, že má dcéru. Vlastný otec ma takto veľmi poníži, môže? Je to možné? Kráčala som niekoľko krokov za Ashtonom až kým si ma nevzal za lakeť a nepridržiaval si ma pri sebe. Pár policajtov na mňa zazrelo ale ja som vedela, že i napriek situácii som v bezpečí. Žalúdok mi sťahovalo až do momentu kým mi nekázali sadnúť si na kovovú stoličku a nevyhrnúť si nohavice. Úzke rifle som teda neochotne vyhrnula nad svoj členok a znechutene zazrela na policajta. 

„ Prosím Môžem si ešte pred tým všetkým zavolať?“ Otočila som hlavou na Ashton. Nemala som mobil, zatiaľ.
„ Nerobte z toho drámu slečinka ...“ Policajt s krabičkou v ruke sa otočil s posmešným výrazom na tvári. Ashton ho okamžite zastavil.
„ Slečna si želá minútku osamote, samozrejme jej vyhovieme.“ Policajt na neho škaredo zazrel ale len čo mi položil telefón na stôl nasledoval ho vonku. Vytočila som známe číslo a čakala ...

„ Nemôžem teraz, je Blair v poriadku?“ Ozval sa jeho rázny hlas. Stále sa takto bavil so zamestnancami, nikdy nebol milý. Aspoň ja som si ho nepamätala.
„ Ashton stalo sa niečo? Prečo si kurva ticho?“ Zdvihol hlas a ja som vedela, že ho zaskočím už len tým, že sa ozvem.
„ To som ja otec.“ Prestal dýchať, vedela som to, že som ho prekvapila.
„ A-ahoj, potrebuješ niečo Blair? Kde je Asthon a prečo máš jeho telefón.“ Musela som to ale spraviť trochu inak. Nie natoľko aby som ho naštvala tak, že ma prinúti vrátiť sa domov.
„ Mám jeho telefón lebo som ešte nebola po svoj a chcela som s tebou hovoriť.“ Bol stále ticho, ešte ale musím zistiť jednu vec.
„ Je tam mama?“ jej takto nemôžem ublížiť, nemôžem ona za to nemôže nikdy by mi niečo také nespravila.
„ Nie, odišla do kuchyne.“ Dokonale som si vedela predstaviť ako sa postavil a prechádza sa. Jedou rukou si telefón pridržiava pri uchu a druhou si prechádza po brade, robí to stále keď sa hnevá. Teraz takisto.
„ Nechám ich nasadiť ten skurvený náramok ale neodpustím ti to nikdy. Nikdy chápeš? Strpčuješ mi život otec a ja chcem žiť...“
„ Nie Blair ! Ja sa ťa snažím chrániť ! Snažím sa aby si bola v bezpečí a aby si mala všetkého dostatok! Prečo mi hovoríš .......“ Ostalo ticho. Sklopila som oči a zadívala sa na Ashtonov mobil. Vybil sa. Kurva prečo práve teraz? O niekoľko sekúnd sa ozvalo buchnutie dverí. Nevidela som ich vojsť, len som cítila ako mi na nohe cvakol zámok a potom v pozadí Ashtonov hlas. Potreboval nejaký mobil. Čo by sa stalo ak by sa mobil nevybil? Povedala by som mu ako ho nenávidím? Nie, to nemôžem. Musím ostať tu v Londýne.


Len čo sme sa posadili do audi s čiernymi sklami a Ashton naštartoval, pichol  mobil do nabíjačky a autom sa rozzvučali tóny klasickej hudby.
„ Hnevá sa veľmi?“ Opýtala som sa. Netrápilo ma to, aj tak mal teraz kontrolu nad každým mojím krokom a to doslovne.
„ Nie, skôr som ho trochu vytočil ja, mal som vybitý telefón.“ Nechápala som, ako sa nemôže hnevať? Bola som predsa tak nahnevaná a povedala mu samé somariny.

„ Povedal mi, že vás mám chrániť a on vám večer zavolá. Želáte si ísť domov alebo niekam inam?“ nemala som chuť na nič, nemala som chuť na nikoho. Potrebujem posteľ a spánok.
„ Domov ...“ Celú cestu Ashton nehovoril nič, v aute panovala ticho a ja som preklínala všetko čo sa dalo. Ani len ten naivný Harry čo si myslí, že ho mám rada nie je doma. Je v práci. Len čo som sa uložila do postele začala som premýšľať nad tým ako ho zviesť. Musím to spraviť kým sa otec nevráti.




Harryho pohľad ...


Malý John sa ma pýtal čo sa mi stalo s okom. Nevedel som mu odpovedať alebo skôr nechcel som mu povedať aký výprask som dostal. Pred poslednou hodinou som si spravil dvojitú kávu bez cukru a mlieka a pomalým lenivým krokom som sa dotrepal až do triedy. Ešte stále tu môj žiak Peter nebol. Trieda zívala prázdnotou a tichom, počuť bolo len moje kroky. Pomaly som sa zosunul na stoličku pri klavíri a kávu položil na vrch. Kryt som podvihol ale stojan na noty ostal prázdny. Prsty mi samé začali pobehovať po čierno bielych klávesoch. Melódiu som nevnímal, rytmicky to ale znelo celkom dobre. Už tak dlho som nič nenapísal, tak dlho som svoju hlavu netrápil myšlienkami na noty z ktorých by vznikla pekná kompozícia. Teraz som hral len tak, pred radosť? Aj keď tým zmätkom v hlave by som určite radosť nenazýval. Hral som preto lebo toto bola jediná činnosť ktorú nik v mojom prípade neodcudzoval. Hral som pre to, lebo mi jednotlivé tóny pripomínali ju. To ako sa jej na svetle leskli vlasy, ako dokázala klipkať tými dlhými mihalnicami a pritom ma pozorovať. Ako v noci rozprávala zo sna a ja som sa pozeral pretože som mohol. Kombinoval som poltóny a privieral oči, vedel som, že sa hýbem jemne v rytme a pocit stavu ktorý sa dostavoval, môžem ho nazvať napríklad mierna eufória sa zväčšoval. Myslel som na ňu a jej plné ružové pery, na oči ktoré boli plné pocitov a ani jeden nepatril mne. Alebo áno? Mohla by ma milo...

„ Znelo to celkom dobre až na tú predposlednú pasáž. Tam to znelo skôr falošne ako úprimne. Mali by ste sa s ňou porozprávať, možno jej povedať o tom čo cítite.“ Hlas malého chlapca sa ozýval spoza mňa. Otočil som sa a s naklonenou hlavou pozoroval ako sa nakláňa na špičkách a pritom sa škerí. Ako dlho tu bol? Počúval ma hrať celý ten čas?
„ Vitaj. Nemeškáš náhodou?“ Opýtal som sa ignorujúc jeho komentár k mojej skladbe.
„ Nie, to vy ste tu boli skôr profesor Styles.“ Usmial sa tým svojím úsmevom a prešiel až ku klavíru. Okamžite som sa postavil, prešiel k svojmu stolu a oprel sa zadkom.
„ Pusťme sa do hodiny Peet.“ Oslovil som ho prezývkou ktorú sme vymysleli spolu a on ma poslúchol. Sadol si zobliekajúc si modrú mikinu, prehodil ju na stoličku vedľa seba a z tašky s logom nákupného centra v najvzdialenejšej časti Londýna vytiahol oranžovú knižku s notami. Keď ju otvoril skočil po mne pohľadom a ja som si prisadol hneď vedľa. Nalistoval som mu dvojstránku s rozcvičkami ktoré zhrňovali niekoľko stupníc a kombinácie na precvičenie prstov. Nepotreboval to, vedel som, že je to jeden z tých nadaných žiakov ktorý hranie na klavíri majú v krvi. Bol som o tom presvedčený pretože tak ako hral on, nemohol hrať len tak hocikto. Keď sa triedou ozvali jeho tóny preladil som svoju hlavu opäť na myšlienky na ňu. Na jej krásu, bože za toto pôjdem naozaj do pekla.

„ Pán Styles nechcete jej zavolať?“ Ozval sa znova Peter a ja som spozornel pretože v triede bolo ticho.
„ Peet prečo nehráš?“ Môj hlas bol mierne zvýšení. Nie, nehneval som sa skôr mi vadilo, že ma opäť vyrušil od myšlienok.
„ Pretože som zahrať celú dvojstránku na rozcvičenie prstov a potom svoju novú skladu ktorú som zložil včera keď ste tu neboli a vy ste ju ani nevnímali.“ Och kurva to naozaj som bol tak dlho mimo?
„ Môžeš mi ju zahrať ešte raz?“ Navrhol som skladajúc noty dole. Nepotrebuje ich.
„ Samozrejme.“ Započúval som sa do tónov vychádzajúcich spod jeho prstov a okamžite som v skladbe spoznal tú ktorú som hral na začiatku hodiny. Kurva ako si ju môže tak dobre pamätať? Počul ju jeden jediný krát, dokonca ani ja si nepamätám zakončenie a divoký nástup nakonci.
„ Zavolajte jej? Mohol by som dnes skončiť skôr? Mám sa stretnúť s kamarátom.“ Nemo hľadiac do jeho zelených očí, ktoré mali skorú identickú farbu s mojími ale jeho boli silnejšie a prenikavejšie som len prikývol. 

Obliekol sa, svoje noty vložil do tašky a odišiel s tichým pozdravom. Do riti, odkedy ju poznám som akoby mimo reality. Nechápavo som sa snažil vytriasť si z hlavy myšlienky na to čo sa to so mnou dialo. Hrnček s ľadovou kávou som odniesol do kabinetu, zahliadol som blondínu ktorá sa mi od incidentu u mňa doma nejako vyhýbala a pobral som sa domov. Pomaly, znova s hlavou v oblakoch a trochu nezmyselným úsmevom. Predstavoval som si ju ako ma čaká a pritom stále pozerá na hodinky, ako sa usmieva na nejakú sprostu talkshow ktorej obsah je totálne nekomický a pritom ma naozaj nedočkavo čaká. Len čo otvorím dvere vrhne sa mi okolo krku a ja budem môcť znovaa ochutnať jej pery.

3 komentáre:

  1. Ona má naozaj ten naramok?!?!?!?!?!?!?! Ja by som sa asi zabila-.- je to úplne úžasné a chcem hneď ďalšiu!!!! ♡♡♡♡

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Taky jsem z toho náramku dost překvapená. Je to dost přepálené mi přijde. Nooo, jsem zvědavá, co bude dááál!!! :)

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Jooooj <3 Bola som v tom, že som už okomentovala :D ..Takze...Je to úplne dhsbahdhfjf!!! Milujem túto poviedku, strašne sa mi páči a teším sa na novú čaať =) :3

    OdpovedaťOdstrániť