Amy, who lives next to you? 28.

V Bratislave na letisku už na mňa čakali rodičia, tu bolo všetko tak ako keď som odchádzala. Objala som sa s nimi, sestra neprišla, študuje niekde pod Tatrami a kôli metelici a veľa snehu sa nemôže dostať domov (toto bola výhovorka pre rodičov, ja som bola jedna z mála zasvätených, ktorí vedeli o tom, že išla s jej priateľom niekam (na názvy všetkého možného naozaj nemám pamäť) preč, keby to však takto povedala mojim rodičom, nezvládli by to). 

Cestou domov sa podozvedala všetky novinky z tejto malej nudnej krajiny. Oni o mojom živote v obrovskom Londýne veľa nevedeli, predsa len, tu neboli chalani taká slávna kapela, aby sa dostali do novín ako SME či PRAVDA a moji rodičia nič iné nečítali. A ja som za to bola nesmierne vďačná. Aký to bol rozdiel – keď som v Anglicku, na letisku boli samí fotografi. Tu som vystúpila z lietadla a nikto o mňa ani nezakopol. Za tie dve hodiny strávené v lietadle sa všetko zmenilo. K lepšiemu.

Vianoce sme oslávili pokojne, spolu, stretla som sa so starými kamarátmi a ľudmi, ktorí mi tak chýbali. Keď som bola sama doma, pokecala som si cez skype s Niallom, dokonca som občas niečo tweetla. Ako tak som sa naučila tento zázrak zvaný twitter ovládať, už som tam nebola pod menom Niallov najväčší fanúšik, dokonca som si občas s ním alebo chalanmi cezeň písala. Raz, práve uprostred hovoru s Niallom prišla nečakane domov mamina s novinou. S otcom idú na desať dní do Tatier lyžovať. Plánovali to už dlhšie a konečne to vyšlo. Tešila som sa s nimi, hoci predstava desiatich dní osamote ma trochu desila. No keď som sa dozvedela, že v tom čase odchádzajú aj moje kamarátky preč kamsi do riti (naozaj si už nepamätám, kem to chcú ísť), skoro ma porazilo. Čo tu ja budem robiť? To, čo teraz, pomyslela som si, keď som len tak z nudy listovala twitter. Klikla som do oknienka vľavo hore a prstami bubnovala po klávesnici, chcelo by to nejaký nový tweet. Tak som len napísala: Most horrible week's comming. What am I going to do alone at home? A hotovo. Vypla som notebook a šla spať. Čo po tom, že bolo len jedenásť hodín, nemala som už čo robiť.

Ráno ma zobudila melódia vychádzajúca z môjho mobilu. Ja mám zapnutý budík? Teraz, cez prázdniny? Natiahla som sa po mobil a na displeji som videla niečo nečakané. Žiaden budík. Niall's calling, oznamoval mi drobný prístroj. Samozrejme, že som sa tešila, ale aj som nechápala. Teraz? „Haló?“ spýtala som sa rozospato a nasledovalo veľké zívnutie. „Kde si?“ spýtal sa Niall. To je tým, že som rozospatá, že to nechápem? „Doma, prečo?“ „Lebo ja som v Bratislave na letisku a neviem, kde ťa nájdem,“ oznámil mi úplne vážne, akoby to bola úplne normálna vec, sedieť na letisku v úplne cudzej krajine. (A ako vyslovil Bratislava, s nádherným, írsko-anglickým prízvukom!) „Niall, čo tam robíš?!“ „Prišiel som za tebou!“ povedal mi ako idiotovy, akoby mi to malo samé dojsť. „Vieš čo, tak si sadni do nejakej kaviarne alebo čo, len nech ťa nikto nespozná a ja sa k tebe skúsim čím skôr dostať,“ povedala som mu, načo len povedal OK a zložil. A teraz ten malý problém. Ako sa ja teraz dotrepem do Bratislavy? Jemu sa to zdá úplne jednoduché! Rýchlo som zo seba začala robiť človeka, prezliekla sa z pižama do normálnych vecí, učesala sa, namaľovala... A teraz ešte sa nejak dostať do BA. Vzala som mobil do ruky a začala listovať zoznamom mien. Kto by mi tak mohol pomôcť? Tento nemá vodičák, tento auto, ten by mi určite nepomohol... Zastala som pri jednom mene, žeby ona? Dnes má ísť spolu s ostatnými preč (stále netuším, kam), ale to až večer a ako ju poznám, pobalila sa už tri dni dozadu. No ták, zdvihni to, prosím, prosím, zdvihni! „Haló?“ podľa hlasu som usúdila, že som ju zobudila. A čudujem sa? To len môj chalan dokáže zavolať cez prázdniny o ôsmej ráno, že je na letisku a mám poňho prísť. Vysvetlila som jej, akú láskavosť od nej potrebujem, a hoci neochotne, súhlasila a do pätnástich minút bola u mňa (vždy som obdivovala jej schopnosť neuveriteľne rýchlo sa vychystať a vyzerať pritom fakt dobre).

Nasadli sme do auta a začal sa výsluch, kedže do telefónu som jej to vysvetľovať nechcela. „Načo teraz potrebuješ ísť do Blavy?“ „Na letisko,“ nechcelo sa mi všetko vysvetlovať, ale nechápem, prečo som jej to rovno aj tak nepovedala, veď ona zo mňa všetko dostane. „Prečo na letisko?“ pozrela na mňa skúmavým pohľadom a ja som si želala, aby radšej tak skúmala cestu pred sebou. „Prišiel za mnou môj priateľ. Len tak mi ráno zavolal, že je tu na letisku a ako sa ku mne dostane,“ vysvetlila som čo najstručnejšie. „Zayn?“ spýtala sa začudovane, na čo som pokrútila hlavou. Áno, aj tu boli ľudia, ktorí o mne a Zaynovi vedeli a ktorí počúvali 1D. A Karin patrila rozhodne medzi nich. Hoci nevedela, ako to bolo s nami naozaj, bola na mojej strane, aspoň myslím. Tu sa to neriešilo rozhodne v takom veľkom množstve, ako v Anglicku. „Tak teda kto?“ spýtala sa zvedavo. „Veď uvidíš. Ale prekvapuješ ma, čakala som, že sa ma hneď budeš pýtať na Zayna a tak. To ťa vôbec nezaujíma?“ snažila som sa odvrátiť jej pozornosť, ako jej vysvetlím, že na letisko ideme kôli Niallovi, to netuším. Samozrejme to zabralo a ja som sa cítila ako na skúške. Musela som odpovedať na tisíce otázok, opisovať všetko a všetkých. A nakoniec sme sa dostali k téme rozchod. Otázky typu: či mi chýba či ho ešte ľúbim či ma opustil kôli Caroline a podobné mi liezli krkom. Ale no tak, je to len kamarátka a je zvedavá. A tak som jej povedala, že už je jednoducho koniec, že to neľutujem, že sú s Caroline zlatí, ona je veľmi milá baba a že im to prajem. Myslím, že mi neverila ani slovo.

Letisko sa stále viac a viac približovalo a ja som mala väčší strach. Ako toto Karin vysvetlím? Zaparkovali sme vonku a pomaly prešli do vstupnej haly. Vytiahla som mobil a vytočila Niallove číslo. Tút...tút...tút...tút...tút...tút Nezdvíhal. Vytočila som znovu, no rovnaký výsledok. Nič. No ták, ty hlupák, zdvihni to! V letiskovej hale vládol, tak ako vždy, úplny chaos. Ľudia si rýchlo hľadali svoju batožinu, zvítavali sa s priateľmi, rodinou, hľadali správnu cestu pomedzi množstvo pultov, barov, tabúľ a ľudí. Ak tu budem musieť hľadať Nialla, strávim tu zvyšok svojho života. Pomaly som prechádzala očami po ľuďoch predo mnou, Karin na mňa pozerala a čakala, čo bude ďalej. Ja sama som nevedela. Pozerala som stále na ľudí pred sebou, niekde tu musí byť! Znovu som vytočila jeho číslo, znovu bezvýsledne. A práve keď som to najmenej čakala, pocítila som na svojom páse niečie ruky, zdvihol ma do vzduchu a otočil k sebe. Pristála som v jeho objatí, jeho pery vyhľadali moje a spojili sa v dlhom sladkom bozku. Samozrejme, Karin na nás nechápavo hľadela. To, že som chodila s jednym slávnym spevákom celkom predýchala, ale že som po rozchode s ním začala chodiť s jeho kamarátom z kapely, to bolo aj na ňu priveľa. A ak k tomu pripočítam, že je do oboch platonicky zamilovaná... rysuje sa malý problém. „Ona to nevie, však?“ spýtal sa ma Niall, keď sme prerušili náš bozk a všimol si jej vyvalené oči. Pokrútila som hlavou. Stále na nás nechápavo pozerala, mala by som asi ešte dodať, že jej znalosti angličtiny sa vzťahovali tak na Hello a Bye. Takže nám nerozumela ani slovo. Kedže nevyzerala schopná slov či pohybu, chytila som ju za ruku a ťahala preč, smerom k parkovisku. Nič sa nepýtala, len sa pomaly za mnou šuchtala. Veď ona príde opäť k sebe a potom toho narozpráva aj za túto drobnú pauzu. 

Ešte sme neboli ani pri aute, keď sa spamätala a spustila. Zasypala ma výčitkami, otázkami, varovaniami a ktovie čím ešte. To by nebola ona, keby nerozprávala oveľa, oveľa dlhšie, než bolo potrebné. Jej desaťminútový monológ by každý normálny človek zhrnul jednym slovom. ČO? Mám je povedať pravdu? Nemám? Neverila by mi aj tak. Povedala som jej, že to so Zaynom je už za mnou, teraz som naozaj zamilovaná a šťastná. Samozrejme že s mojou odpoveďou nebola spokojná, no inej sa nedočkala. Zatiaľ. Vysvetlím jej to neskôr, keď budeme samy. Zato s Niallom som si začala svoje vybavovať hneď. Boli sme v aute len my a Karin, no tá nerozumela ani slovo. „Čo si si myslel, že robíš?! Myslíš, že si len tak sadneš na lietadlo a prídeš za mnou?! Čo keby som mala doma rodičov?! Alebo bola niekde preč?! Alebo mala jednoducho iné plány?“ začala som naňho kričať. Veď sám prišiel do krajiny, kde nikomu nerozumie ani slovo! Čo mu šibe? Bojím sa oňho a ako. „Napísala si, že si sama a je ti smutno, tak som prišiel,“ povedal a mňa to ma umlčal nadobro. Nezmohla som sa na nič iné, len dlhý a sladký bozk. Ako ja tohto krásneho, blonďatého chlapca milujem!